Uruguay, Argentína (1. časť)

Južná Amerika bol jedným z kontinentov, na ktorom som ešte nebol. Samozrejme som vždy striehol na nejaké lacné letenky do tejto časti našej zeme. A samozrejme vždy keď sa pritrafila dobrá cena, nám zasa nevyhovoval termín alebo miesto odletu alebo čokoľvek iné. Až som raz podvečer narazil na zaujímavé ceny leteniek u TAM Airlines. Skúsil som niekoľko kombinácii odletových aj príletových miest a nakoniec nám najlepšie vyhovovali lety: Barcelona - Buenos Aires (s prestupom v Sao Paule) a späť z brazílskeho Foz do Iguacu do Viedne (s prestupom rovnako v Sao Paule a Barcelone). Cena 285 eur sa nám zdala viac ako priaznivá, a tak sme to hneď aj rezervovali. Letenky sme kupovali niekedy v priebehu mája na termín v novembri, čiže asi pol roka dopredu. Termín padol vhod, keďže sa dal ešte dobre využiť deň voľna na 17. novembra a ušetriť dovolenku.

S nejakým tým plánovaním cesty teda začíname približne v septembri, kedy nám aj príde email od leteckej spoločnosti, že AirBerlin zrušil náš prelet z Barcelony do Viedne a presunul nás na let na nasledujúci deň. Táto zmena nám celkom aj vyhovuje, lebo sme sa aj chceli na chvíľu zastaviť aj v Barcelone, takže ju len potvrdíme. Ostáva nám ešte dokúpiť dva prelety. Pôvodne sme plánovali, že do Barcelony poletíme skoro ráno z Budapešti a pôjdeme ešte pozrieť mesto, ale keďže nám posunul AirBerlin let na ceste späť, kupujeme prelet z Eurowings z Viedne do Barcelony s odletom až okolo obeda. Ďaľšou úlohou bolo nájsť prelet z Buenos Aires k vodopádom Iguacu. Keďže sme ich chceli vidieť z oboch strán naplánovali sme si prelet z Buenos Aires z letiska AEP, odkiaľ lietajú vnútroštátne lety do Puerto Iguazu, mestečka, ktoré je na argentínskej strane vodopádov a potom prejsť na brazílsku stranu, odkiaľ odletíme domov. Konečný itinerár letov teda vyzeral takto:

Viedeň - Barcelona (Eurowings)

Barcelona - Sao Paulo (TAM Airlines)

Sao Paulo - Buenos Aires (LAN Airlines)

Buenos Aires - Puerto Iguazu (Aerolineas Argentinas)

Foz do Iguacu - Sao Paulo (TAM Airlines)

Sao Paulo - Barcelona (TAM Airlines)

Barcelona - Viedeň (AirBerlin)

Pri plánovaní našej cesty a hľadaní miest, ktoré je dobré navštíviť v tejto časti Južnej Ameriky nás celkom zaujal Uruguay a nakoniec sme sa rozhodli venovať tejto krajine najviac času. Dostať sa do Uruguaya z Buenos Aires je jednoduchá záležitosť. Je to možné aj lietadlom, no pre nás to bola drahá alternatíva, autobusom, čo je zasa najlacnejšia alternatíva, ale časovo náročná, no najjednoduchšie je to loďou.

Medzi Buenos Aires a mestečkom Colonia del Sacramento premávajú tri lodné spoločnosti. Buquebus (www.buquebus.com) a SeaCat Colonia (www.seacatcolonia.com) využívajú rovnaký prístav a ColoniaExpress (www.coloniaexpress.com) zasa premáva z prístavu na opačnej strane mesta. Nám najlepšie vyhovovali časy plavieb a aj cena a poloha prístavu spoločnosti SeaCat Colonia, a tak v predstihu rezervujeme dva spiatočné lístky z Buenos Aires do Colonie za približne 88 eur.

Ako tradične v predstihu rezervujeme aj ubytovanie podľa naplánovanej trasy. V Uruguayi je plán požičať auto a prejsť toho čo najviac, no samozrejme že ja musím stále pred cestou niečo vyviesť (pomaly si na to už aj zvykáme) a rovnako je to aj tento krát. Štyri týždne pred odletom nešťastne padám a lámem si ruku, a to rovno v lakti. No nastávajú nové problémy, zlomeniny v lakti nie sú jednoduché a vo väčšine prípadov si vyžadujú aj operáciu. U mňa našťastie CT ukáže, že operácia nie je potrebná, a dva týždne pred odletom mi skladajú sádru a konzultujem s lekárom cestu, či ju teda podniknúť alebo radšej zrušiť. Rozhodnutie padne po slovách lekára, ktorý ma upokojí, že tam nie je žiadny problém, pre ktorý by som nemohol ísť, komplikácie by nastať nemali a mám cestovať. A tak je samozrejme rozhodnuté. Nič nerušíme, akurát upravujeme cestu po Uruguayi, kde zrušíme rezerváciu auta, keďže ešte nemôžem poriadne šoférovať a upravíme ju tak, aby sme sa mohli presúvať autobusmi. Pred odletom ešte vychytáme autobusové lístky z Bratislavy na Viedenské letisko za 1 euro, rovnako aj na cestu späť a môžeme cestovať.

Cesta do Buenos Aires

Let z Viedne do Barcelony s Eurowings by som porovnal s letom klasickej nízkonákladovej spoločnosti. V cene letenky nie je žiadna odbavená batožina, občerstvenie ani nič. Takže na tento prískok ešte dokupujeme jednu odbavenú batožinu. Z Viedne odlietame s pár minútovým meškaním, čo nám ale vôbec neprekáža. Let prebieha pokojne a my pristávame na terminál 2 barcelonského letiska. Odlet do Sao Paula máme ale z terminálu 1, na ktorý sa presúvame letiskovým autobusom. Check-in na let do Sao Paula mame spravený už z domu, no nepodarilo sa nám urobiť check-in na nasledujúci let, tak smerujeme ešte k odbavovacej prepážke, kde odovzdávame batožinu a robíme check-in aj na nasledujúci let. Po dlhšej dobe letíme diaľkový let, a tak sa naň veľmi teším. Odlet prebieha na čas a lietadlo je takmer úplne plné. Servis TAM Airlines sa mi celkom páči, jedlo je chutné, dávame si vínko a potom na chvíľu zaspávam. No asi po hodinke sa prebúdzam a už sa mi veľmi nedarí na dlhšie zaspať. Po takmer jedenástich hodinách v lietadle pristávame v Sao Paule.

Po pristáti nás všetkých z lietadla posielajú na kontrolu navyše. Všade sú ceduľky zákaz výbušnín a zamestnankyne letiska sa pýtame, že čo je to za kontrola, kam máme ísť. Odpovedá len, že je to nariadenie letiska a zaviedli ju len teraz. A tak prechádzame skenermi a ideme k našej bráne, kde čakáme na prelet do Buenos Aires.  Až keď sa pripojím na wifi a na internete čítam, že ako sme odleteli z Barcelony, udiali sa teroristické útoky v Paríži a vlastne preto zaviedli aj dodatočné kontroly na letiskách. Celkom ma to zaujalo, že ako vlastne ďaleko sme z Európy a ako rýchlo na to zareagovali.

Trojhodinový prelet do Buenos Aires je jeden z najhorších, aký som zažil. Výhľady z lietadla sú síce pekné, no let je úplne plný a každý má toľko príručnej batožiny, že letušky nevedia kam s ňou, a tak všetci len behajú hore dole. Mne trocha pripuchne moja ešte nedoliečená zlomená ruka a navyše sme celkom hladní, a tak mi príde trocha nevoľno. Vyberáme zásoby z príručnej batožiny a potom je to už lepšie. Urobíme jedno kolečko nad Buenos Aires a pristávame.

Immigračné procedúry sú rýchle. Berú nám odtlačky prstov, dostávame pečiatku do pasu a vstupujeme do Argentíny. Hneď pri východe od imigračných kontrol kupujeme lístky na prepravu na náš hotel. Na prepravu využívame spoločnosť Tienda Leon (www.tiendaleon.com), kde to funguje tak, že nás autobusom odvážajú na ich stanicu do mesta a tam prestupujeme do auta, ktorým nás prevážajú na hotel. Hneď sa ubytovávame, meníme v hoteli eurá za argentínske pesos, keďže v čase našej návštevy sa neoplatí vyberať z bankomatu ani platiť kartou. Oficiálny kurz je približne 9,5 pesos za euro a v hoteli dostávame 14 pesos za euro. Chvíľu si oddýchneme na izbe a ideme sa prejsť do prístavu, keďže hneď ďaľší deň ráno o ôsmej plávame do Uruguaya, aby sme ráno už poznali cestu a zbytočne neblúdili. Cestou späť sa zastavíme na večeru. Samozrejme hneď ochutnáme argentínsky steak a keď v rádiu zaznie pieseň z latino mixu, ktorý sme si pred cestou stiahli a počúvali, konečne mi dochádza, že sme na druhej strane zemegule, v Argentíne. Po výbornej večeri, sa už len ponáhľame na hotel oddychovať.

Odľahlý sever Uruguaya

Ráno vstávame skoro, dáme si na hotely chutné raňajky, odubytujeme sa a ideme do prístavu. Našťastie to je asi len 15 minút chôdze od nášho hotela. Tu odovzdávame batožinu, dostávame výstupnú pečiatku z Argentíny a hneď aj prechádzame uruguajským imigračným a dostávame do pasov vstupnú pečiatku do Uruguaya. Plavba ubieha rýchlo a v Uruguayi rovno vychádzame z prístavu. No hneď sa aj vraciame späť, keďže sme si nezobrali batožinu a pásy s batožinou boli hneď po vystúpení z lode. Ešteže nás pustili späť. Z bankomatu v pohode vyberáme uruguayské pesos a hneď v prístave aj kupujeme lístky na autobus do Montevidea. Problém je, že tu už nikto nehovorí anglicky, a tak sa  dohadujeme ukazovaním rukami a písaním na lístočky, čo je celkom humorné. 

Asi po dvoch hodinách jazdy prichádzame na autobusovú stanicu v Montevideu. Súčasťou autobusovej stanice v Montevideu je aj veľké obchodné centrum. My najprv kúpime lístky na autobus do Aguas Dulces, čo je na severe Uruguaya a kde máme rezervované ubytovanie. V obchodnom centre si dáme obed, potom sa rozhodneme ešte kúpiť lístky aj na cestu späť z Aguas Dulces do Montevidea. Znova je tu celkom problém, a vlastne ako aj po celý čas nášho pobytu v Uruguayi bol, že nikto nehovorí anglicky. Občas mám pocit, že nerozumejú absolútne nič, ani OK alebo sorry. Lístky na autobus sa v pohode dajú zaplatiť kartou, a tak to využívame.

Opustené pláže v Aguas Dulces, na severe Uruguaja

Do Aguas Dulces nás čaká približne päť hodinová cesta, našťastie autobusy sú tu trocha pohodlnejšie ako tie, na ktoré sme zvyknutí na Slovensku, a tak sa to dá vydržať. Vystupujeme už za tmy, hotel je našťastie na dohľad od autobusovej zastávky, takže ho aspoň nemusíme hľadať. Po príchode na recepciu prichádzajú problémy. Máme v pláne zaplatiť kartou, no na žiadnej z troch kariet, ktoré máme, neprechádza platba. Platíme teda v hotovosti, no tým pádom nám neostávajú takmer žiadne uruguayské pesos. A Aguas Dulces je malá dedinka asi na konci sveta, takže tu nie je bankomat, banka ani žiadna zmenáreň.

Na internete zisťujeme, že vo vedľajšom mestečku Castillos je banka aj bankomat, a tak sa tam ráno rozhodneme zájsť. Našťastie nám ostalo ešte pár pesos, za ktoré nám vychádzajú lístky do Castillos a späť. Tu hneď mierime do banky, ktorá je ale zavretá a bankomaty nám samozrejme zamietnu všetky tranzakcie a peniaze nevydajú. Napadne nás ešte zájsť do hotela, ktorý sme videli cestou k banke, či by nám nevymenili nejaké eurá, no hotel je síce otvorený, ale aj keď kričíme na recepciu, nikto neprichádza.

Rozhodneme sa vrátiť späť na autobusovú stanicu. V mobile prekladáme slovíčko zmenáreň do španielčiny a pýtame sa zamestnancov stanice. Chlapík sa trocha zamyslí a potom nás posiela na veterinárnu kliniku. Nezdá sa nám to. Veterinárna klinika je presne oproti banky, a tak si myslíme, že asi nevie vysvetliť, kde je banka, a tak nás posiela na veterinárnu kliniku. Ale za pokus nič nedáme a ideme sa opýtať. Veterinárna klinika je spojená s predajňou pre zvieratá a v tej znova nikto nerozumie anglicky, no posielajú nás za jednou pani. Tá trocha rozumie, a tak nás berie dozadu, kde v malej miestnosti sedí chlapík. Vravíme mu, že by sme potrebovali vymeniť eurá. Vytiahne počítač nájde tam asi aký je kurz a vymieňa nám. Hurá máme uruguayské pesos a môžeme pokračovať podľa plánu. Najbližším autobusom sa vraciame do Aguas Dulces, kde si dáme obed a poobedie trávime prechádzkou po okolí a po širokej a nekonečne dlhej pláži, kde sme úplne sami.

Nasledujúci deň máme v pláne ísť do národného parku Cabo Polonio, čo bol vlastne aj náš cieľ, kvôli ktorému sme sa trepali až na sever Uruguaya. Autobus z Aguas Dulces do Cabo Polonia premáva len dva krát denne a späť ide len jeden krát. My si vyberáme ten, ktorý odchádza asi o jedenástej pred obedom. Cesta je krátka a po chvíľke vystupujeme pri vstupe do národného parku. Pôvodne rozmýšľame zájsť od vstupu do parku do Cabo Polonia peši (je to približne 6 km), no času máme celkom málo, a tak kupujeme spiatočný lístok na nákladiak, ktorý nás tam odvezie. Do parku je zákaz vstupu automobilom, takže jediná možnosť je odviesť sa týmto nákladiakom alebo peši. Po približne polhodinovej jazde po piesočných dunách a pláži vystupujeme v Cabo Poloniu. Je to maličká dedinka len s niekoľkými malými domčekmi, no v niekoľkých ponúkajú ubytovanie vo forme hostelov, rovnako je tu aj niekoľko reštaurácii. Žije tu asi len 95 obyvateľov, majú tu maják a hlavne kolóniu tuleňov, ktorú chceme vidieť.

Tulene v Cabo Polonio

Vystupujeme približne v strede dedinky a hneď mierime na pláž k moru a postupne celú dedinku obchádzame. Pobrežie je veľmi pekné, najprv pieskové, potom prichádzame na pláž, ktorá má miesto piesku nekonečne veľa mušlí. Na tejto pláži nevidieť ani piesok, aj keď zahrabneme do mušlí, pod nimi sú len ďalšie mušle. Postupne sa pobrežie mení na skalnaté. No tieto skaly sú tiež veľmi pekné a na nich, neďaleko majáka, sídli aj kolónia tuleňov. Ich množstvo by som odhadol na približne 400 až 500 kusov. Je veľmi pekné ich sledovať a hlavne okrem nás tu takmer nikto iný nie je. Zdržíme sa tu celkom dlhú dobu. Len tak pozorujeme tulene, fotíme a užívame si veľmi príjemné prostredie.

Za malý poplatok je možné tiež ísť sa pozrieť na vrchol majáka. Túto možnosť tiež využívame. Zhora sú pekné výhľady na celé Cabo Polonio, okolité pláže a kolóniu tuleňov pod nami. Od strážnika sa snažíme zistiť, či je možné vidieť aj veľryby. Vraví, že áno, no v čase našej návštevy sme bohužiaľ žiadnu nezazreli. Dáme si ešte malú prechádzku pomedzi domčeky a znova nákladiakom smerujeme k bráne do parku. Tu čakáme na autobus a odvážame sa späť do Aguas Dulces, kde prichádzame až po zotmení, a tak už smerujeme rovno na hotel.

Cabo Polonio tvorí iba pár domčekov

Montevideo

Rýchlo sa ešte balíme a ráno o piatej už smerujeme autobusom do Montevidea. Cesta späť ubehne oveľa rýchlejšie a väčšinu prespávame. Hneď ako vystupujeme na autobusovej stanici v Montevideu, mierime do obchodného centra, kde už v pohode vyberáme pesos z bankomatu. Potom ešte zamierime do turistickej kancelárie, a keďže v Montevideu máme veľmi málo času a chceme toho vidieť čo najviac, berieme si na poobedie prehliadku mesta. Keďže cena taxíka na hotel je len 5 eur berieme si aj taxík.  Ubytovať nás síce ešte nechcú, keďže check-in je až od druhej poobede, no zložíme si aspoň batožinu a ideme do neďalekej reštaurácie na obed. Pred druhou sa vraciame na hotel, zhodíme veci na izbu a už po nás prichádza pani a smerujeme na prehliadku mesta.

Palacio Salvo v Montevideu má svoju dvojičku aj v Buenos Aires

Najprv mierime na hlavné námestie Montevidea: Plaza Independencia. Námestie je veľmi pekné nachádza sa na ňom napríklad aj známa budova Palacio Salvo, navrhnutá talianskym architektom a dokončená v roku 1928. Tvorí dominantu námestia a vďaka nemu a množstvu paliem má celé námestie akúsi exotickú atmosféru. Blízko je aj divadlo Teatro Solís, najstaršie divadlo v Uruguayi. V strede námestia sa nachádza mauzóleum Mausoleo a Jose Artigas, pamätník uruguayskému národnému hrdinovi Jose Artigasovi. Oproti stojí budova, kde sídli uruguayský prezident.

Teatro Solis

Potom prechádzame cez prístavnú časť mesta, kde zvyknú byť pouličné trhy s jedlom a všetkým možným až prechádzame k budove parlamentu Palacio Legislativo. Odtiaľto je napríklad výhľad aj na budovu ANTEL - Complejo Torre de las Telecomunicaciones, o ktorej vravia, že sa podobá na hotel Burj Al Arab v Dubaji, no podobnosť je podľa mňa len veľmi malá. Cestou cez mesto sa zastavíme pri štadióne Estadio Centenario, ktorý bol postavený v rokoch 1929 – 1930 a v roku 1930 sa tu aj konali prvé Majstrovstvá sveta vo futbale. Rovnako tieto majstrovstvá sveta Uruguay aj vyhral, a tak sú samozrejme Uruguayčania na to patrične hrdý. Vedľa štadióna je aj známe súsošie Monumento La Carreta.

Budova urugajského parlamentu

Odtiaľ už smerujeme na pobrežie rovno asi k najznámejšiemu miestu v Montevideu, k nápisu Letrero Montevideo, odkiaľ je aj pekný výhľad na pláž Pocitos. Dozvedáme sa príhodu ako vznikol vlastne názov Montevideo. Názov dostal od námorníkov, ktorí sem prichádzali a keďže mesto ležalo na 6. kopci z východu, túto informáciu vložili aj do názvu. Monte znamená po španielsky kopec, písmená VI predstavujú rímsku šestku a nakoniec DE O znamená z východu. Po pobreží potom obchádzame takmer celé mesto a veľmi sa nám tu páči. Je tu príjemná atmosféra a domáci toto miesto využívajú na prechádzky alebo športovanie. Zastavíme sa tiež na Plaza Virgilio, odkiaľ sú rovnako pekné výhľady na mesto, pobrežie a pláže. Dostávame sa až k hotelu Casino Carrasco, čo je najluxusnejší hotel v Montevideu a odtiaľ už smerujeme zasa po pobreží späť na hotel.

Dnes už budeme opúšťať Montevideo. Ráno sa hneď odubytuvávame. A tu nás čaká aj jedna nepríjemná skúsenosť. V chladničke v našej izbe chýba jedna kola, no my sme ju nebrali, a tak sa chvíľu hádame, recepčný volá aj nadriadenému, no tvrdia že to musíme zaplatiť. Bolo to síce len jeden a pol dolára, no ide nám skôr o princíp, že my sme to odtiaľ nezobrali. Asi to najskôr zabudli doplniť. Toto by sa podľa mňa hotelom nemalo stávať a mali by si na to dávať väčší pozor. A ja si budem nabudúce už lepšie kontrolovať bar, čo sa tam nachádza pri mojom príchode.

Známy nápis Montevideo

Batožinu ešte nechávame uskladnenú na hoteli a ideme sa prejsť mestom. Smerujeme znova na námestie Plaza Independencia, no pokračujeme ďalej cez bránu Ciutadela, ktorá je jedným z mála častí, ktoré ostali po mestských hradbách, pešou zónou na Plaza Constitucion a potom ku Katedrále (Catedral Metropolitana de Montevideo), kde sa pozrieme aj do vnútra. Cestou kupujeme suveníry a zastavíme sa znova aj pri divadle Teatro Solís. Chceli by sme si ešte pozrieť výhľad na mesto a jedna vyhliadková plošina sa nachádza na budove Palacio Municipal (City Hall). Smerujeme rovno tam. Výstup na vyhliadku je zo zadnej strany budovy, kde sú aj presklené výťahy, ktoré idú vonkajšou časťou budovy, a tak je aj z nich pekný výhľad. Vyhliadka je otvorená 365 dní v roku, no samozrejme, že keď tam prichádzame my, je z nejakých príčin zatvorená. Takže sa iba vyvážame na najvyššie poschodie budovy a pozrieme si výhľad z výťahov.

Cestou späť na hotel sa ešte zastavíme na obed a na hotely už len berieme batožinu a objednávame taxík na autobusovú stanicu. V pláne máme zobrať si autobus o 13:30 do Colonie. Už od začiatku sa mi zdá, že je na stanici nejaký väčší chaos ako keď sme tu boli minule. Prichádzame na prepážku autobusovej spoločnosti, no zisťujeme, že autobus o 13:30 je už vypredaný a najbližší ide o 15:30. To sa nám ale čakať nechce, a tak beháme okolo všetkých autobusových spoločností, či nejde ešte niečo iné. Nachádzame ešte autobus o 14:30, ale zisťujeme že aj ten je vypredaný a ponúkajú nám autobus o 16:30. Rýchlo sa vraciame ešte k tej prvej autobusovej spoločnosti a chystáme sa kúpiť lístky aspoň na ten 15:30, no medzitým sa našťastie uvoľnili ešte dve miesta v autobuse o 13:30, teda v tom, ktorý sme aj pôvodne chceli, a tak berieme ten. Ako som už písal na stanici bol v tomto čase nejaký nezvyčajný chaos. Ľudia stáli v radoch a nikoho bez lístka nepúšťali na nástupištia. My ukazujeme lístok, a tak nás púšťajú. Už sa blíži čas odchodu, no autobus tu ešte nie je a navyše k stanici sa blíži nejaká demonštrácia. Po chvíli začnú hádzať aj petardy. Všímame si, že žiadne autobusy zo stanice, ale neodchádzajú. Po chvíli prichádza náš autobus, a tak nastupujeme. Pozdejšie sa dozvedáme, že to protestujú zamestnanci autobusových spoločností za vyššie platy. Povolenie majú zablokovať stanicu od 13:30 do 14:00, a tak aj my odchádzame presne o 14:00 s polhodinovým meškaním.

Cesta nie je ničím zaujímavá. Autobus je úplne preplnený a navyše celý čas aj celkom silno prší. Aj keď vystupujeme v Colonii ešte stále silno prší a my sa snažíme pomedzi kvapky utekať do nášho hotela. Hotel platíme kartou a platba znova úspešne prechádza, tak nerozumiem prečo neprechádzali žiadne platby na severe Uruguaya. Kým sa ubytujeme, tak dážď ustane a my sa vyberieme na večeru. Sadáme do jednej z reštaurácii a dávame si steak, ktorý sa nakoniec ukázal ako najlepší, ktorý sme jedli počas celej cesty. Po večeri si dáme ešte prechádzku po Colonii. Je to príjemné mestečko, škoda že tu nemáme viacej času.

Hotelík, v ktorom sme ubytovaní, je pomerne malý, no za to celkom príjemný. Ráno na raňajkách sú prichystané len dva stoly pre nás a ešte jeden pár. Zisťujeme, že ide o pár z Česka. Aká zaujímavá zhoda, byť v hoteli niekde v Uruguayi, kde sú len štyria hostia a zhodou náhod sú to dvaja Slováci a dvaja Češi. Dávame sa s nimi do reči a zisťujeme, že idú v podstate rovnakú cestu ako my len opačným smerom, a tak nám dajú pár tipov, čo máme ešte pozrieť na miestach, kde už boli a my sa tam ešte len chystáme. Ráno sa aj odubytovávame a loďou preplávame späť do Buenos Aires.