Panama: výstup na vulkán Barú, najvyššiu horu Panamy

Vulkán Barú je s jeho výškou 3475 m.n.m najvyššou horou Panamy. Je to teda celkom vysoká hora, no jej výhodou je, že na vrchol sa viete dostať aj bez nejakých horolezeckých skúseností. Ide tam normálna turistická trasa. I keď jednoduchá túra to nie je. Ak sa rozhodnete ísť pešo, tam a späť prejdete takmer 28 kilometrov a prekonáte prevýšenie približne 1900 metrov. Okrem cestovania máme veľmi radi aj turistiku a najvyššou horou, na ktorej sme doteraz boli, je Grosser Hafner s výškou 3076 metrov. Vulkán Barú s jeho výškou nás teda hneď zaujal, však v živote sa treba prekonávať a dávať si vysoké ciele. Po naštudovaní informácií sme zhodnotili, že túto túru by sme mohli zvládnuť a hneď sme ju zaradili do nášho itinerára. Poďme sa teda pozrieť na to, ako sa na Barú dostať, čo všetko na to treba a ako sme to zvládli my.

 

Kde sa nachádza vulkán Barú a ako sa k nemu dostať?

Vulkán Barú sa nachádza na západe Panamy. Približne len 20 kilometrov od hraníc Panamy s Kostarikou. Najbližším mestečkom priamo pod Barú je Bajo Boquete, ktoré sa nachádza približne 500 kilometrov od Panama City. Najideálnejšie je teda zvoliť si ubytovanie priamo v Bajo Boquete. Z Panama City sa tam dostanete buď miestnymi autobusmi, požičaným autom alebo to môžete vyriešiť ako my. Z Panama City sme preleteli do mestečka David, kde sme si požičali auto a presunuli sa do Bajo Boquete. Z David je to do Bajo Boquete len približne 50 kilometrov.

 

 

Cestou na vrchol sú takéto značky, ktoré označujú koľko sme už prešli a koľko je to ešte na vrchol a v akej sme nadmorskej výške. Nie vždy sú ale presné.

 

Ako sa dostať na vrchol Barú?

Vrchol vulkánu Barú má tú výhodu, že naň vedie cesta. Síce je to len prašná a veľmi nekvalitná cesta, na ktorej sú veľké skaly a výmole, dá sa tam ale dostať aj autom, ktoré vás vyvezie asi 100 metrov pod vrchol. Sami sa tam síce autom nedostanete, ale v okolí je množstvo agentúr, ktoré Vám výlet na vrchol špeciálne upravenými terénnymi autami vedia zabezpečiť. Cesta na vrchol potom trvá približne dve hodiny a využíva ju celkom dosť turistov, ktorí nemajú čas ísť pešo alebo by pešo na vrchol nevyšli. Nevýhodou je cena týchto výletov, ktorá začína na 120 dolároch za osobu. Toto je teda síce drahšia, ale tá jednoduchšia možnosť.

 

My ideme na vrchol a prvé auto už schádza dole.

 

Tou ťažšou možnosťou je ísť pešo ako ideme aj my. Treba ale rátať, že v podstate takmer celých 14 kilometrov idete stále strmo dohora a potom vás čaká rovnaká cesta dole. Uvádza sa, že priemerný čas, za ktorý turisti túto túru zvládnu je od 10 do 12 hodín. Nám túra zaberá 10 a pol hodiny.

 

Potrebné povolenia na výstup na vulkán Barú.

Výstup na vrchol síce nie je nijako spoplatnený, no rezervácia na deň, kedy plánujete ísť, je povinná. Na jeden deň sa vydáva len 15 povolení pre autá a 120 povolení na výstup pre peších. Registrácia je jednoduchá. Len píšeme mail na adresu rcastillo@miambiente.gob.pa, kde napíšeme dátum, kedy plánujeme ísť na vrchol, naše mená, národnosť a vek, a kontaktný údaj na nás. Mail píšeme v angličtine a do jedného dňa dostávame potvrdenie v španielčine.

 

Vstupná brána do parku, kde kontrolujú, či máme potvrdenie o rezervácii

 

Okrem iného sa v maily, ktorý dostávame píše, že túru môžeme začať najskôr o štvrtej ráno a najneskôr o jednej poobede. Dávnejšie sa túra väčšinou začínala o polnoci, aby ste boli na východ slnka na vrchole. No podmienky sa počas pandémie upravovali. A teraz je síce zakázané začať túru skôr ako o štvrtej ráno, no aj tak na túre stretávame viacero ľudí, ktorí ju začali o polnoci.

Pri príchode k vstupu do parku nám potom kontroluje zamestnanec, či máme potvrdenie mailom, ktoré nám poslali.

 

Kedy začať túru na vrchol Barú?

Túra zvyčajne trvá 10 až 12 hodín a ak nie ste nejaký trailový bežec, dať to rýchlejšie bude veľmi ťažké. Preto odporúčame začať čo najskôr. Ideálne hneď o štvrtej. My začíname tiež ešte za tmy a od brány vyrážame o 05:30. Cestou ale stretávame ľudí, ktorí išli aj o polnoci. A aj cestou späť stretávame nejakých ľudí, ktorí mohli začínať pred obedom, no tí už nevyzerajú, že by išli až na vrchol.

 

Po asi hodine a pol šliapania vyšlo slnko

 

Cestou sa nachádzajú aj dva kempy. Jeden po šiestich kilometroch a druhý po dvanástich. V tom prvom v podstate nič nie je, je to iba akési miesto, kde sa dá postaviť stan. V druhom už sú aj nejaké lavičky a ohnisko. Teda tí čo začínajú túru neskôr, tam možno plánujú kempovať. My tam ale kempovať nikoho nevidíme.

 

V prvom kempe to vyzerá takto. V podstate nič tam nie je.

 

Potrebná výbava na výstup na vrchol Barú.

Výbavu by sme odporúčali ako na každú ťažšiu túru. Hlavne dobre vychodené, ideálne vyššie topánky. Také, ktoré vás netlačia ani nenašúchavajú. Pri toľkých kilometroch to už môže byť problém. My máme dobré topánky a aj vychodené, no po tých 14 kilometroch čo schádzame dole, už cítime palce na nohách. Cestou stretávame aj ľudí v botaskách, no už asi záleží komu sa v čom dobre chodí. Cestou sa ale často ide po kameňoch, ktoré sa pod nami pohybujú a vyššie topánky nám lepšie spevnia nohu.

 

Cesta na vrchol. Často z nej trčia veľké skaly.

 

My máme počas celej túry pekné, slnečné počasie. Čo je super, no v takom počasí sa človek viac potí a aj viac potrebuje piť. Treba na to myslieť a zobrať si dostatok vody. Cestou sa voda nedá nabrať ani nikde kúpiť. My si nesieme tri litre na osobu a je to tak akurát. Keby sme mali menej, bolo by nám to málo.

I keď dole je takmer tridsať stupňov, na vrchole hlásia predpovede len dva stupne. V niektoré dni, dokonca pocitovú teplotu pod nulou. Treba teda myslieť na to, že na vrchole je chladnejšie a môže fúkať. Treba si teda zobrať aj teplé oblečenie. Najčastejšou príčinou záchranných akcií na Barú býva podchladenie.

 

Takmer celý čas sa ide cez prales, iba na pár miestach sú nejaké výhľady

 

Odporúčame si zobrať aj turistické paličky. Toto je u nás problém, keďže letíme len s príručnou batožinou a turistické palice nemáme kam dať. Chceme si deň pred výstupom nejaké kúpiť v supermarkete, no žiadne nemajú. Našťastie asi nie sme jediní, ktorí si paličky nezoberú a hneď pri parkovisku na začiatku túry nachádzame pripravených niekoľko odrezaných drevených palíc. Z tých si štyri berieme a výborne nám poslúžia.

Určite netreba zabudnúť na jedlo. Keďže je to dlhá túra, treba sa poriadne najesť. My si berieme veľa banánov, ktoré nám pomáhajú dopĺňať energiu cestou na hor. V kempe pod vrcholom si potom dávame obed. Berieme si tiež šumivé magnézium, ktoré si dávame do vody.

V prípade ak bude slnečné a pekné počasie ako sme mali my, je dobré myslieť aj na opaľovací krém a nejakú pokrývku hlavy. Keďže sa túra začína ešte za tmy, je nutné si zobrať aj čelovku alebo nejakú baterku, aby ste vedeli ísť.

 

Hneď na začiatku sa nachádza park, v ktorom je aj zippline

 

Ako prebieha náš výstup na najvyšší bod Panamy vulkán Barú?

Vstávame ráno niečo po štvrtej. Dobalíme ešte všetky potrebné veci a autom smerujeme na začiatok túry. Prichádzame na miesto, kde sa začína prašná štrková cesta a malo by sa tam dať zaparkovať. Prichádzame tam okolo piatej ráno. Parkuje tu len jeden taxík, no trocha nás zmetie, lebo je tu značka zákaz parkovania. Chvíľu teda počkáme, kým idú okolo akýsi robotníci a pýtame sa, či tam môžeme parkovať. Prikyvujú, že áno. Tak parkujeme auto vedľa cesty. Značka zákaz parkovanie zrejme platí na zákaz parkovať na ceste. Na ploche vedľa cesty sa pravdepodobne môže. Keď sa vrátime z túry už tam parkuje viacej áut. Ak by ste potrebovali, tak tu sú GPS súradnice: 8.796722, -82.489262.

 

Pomaly šliapeme na vrchol, toto je úsek, v ktorom je aspoň trocha rovina

 

Prezujeme topánky, zbalíme veci, berieme palice, ktoré nachádzame vedľa cesty a využijeme ich namiesto turistických paličiek, zapíname čelovky a o 05:30 vyrážame. Po asi dvesto metroch prichádzame k vstupnej bráne. Je tu rampa cez cestu a búdka, kde sedí zamestnanec parku. Pýta sa, či ideme pešo na vrchol, kontroluje, či máme potvrdzujúci email na registráciu. Zapíše si nás do zošita a my pokračujeme ďalej. Prvého asi dva a pol kilometra ideme v tme a asi po hodinke chôdze sa začína rozvidnievať. Už od začiatku sa ide celkom strmo do kopca, tak si dávame celkom často prestávky a snažíme sa nejsť veľmi rýchlo, aby sme si rozložili sily a neunavili sa hneď na začiatku.

 

Cestou je možne vidieť rôzne zaujímavé rastliny

 

Či vyjdeme na vrchol alebo nie nevieme, tak to zo začiatku plánujeme tak, že pôjdeme dohora nejakých 6 hodín, teda približne do 12:30 a či sa nám podarí vyjsť na vrchol alebo nie, otočíme sa a pôjdeme naspäť. Musíme si nechať nejaký čas a sily aj na zostup.

 

Výhľady na začiatku túry

 

Po troch kilometroch prichádzame k Finca El Oasis, čo je akýsi park, kde je reštaurácia, ubytovanie, zippline a rôzne iné atrakcie. Vyzerá to ale tak, že keď tadiaľ prechádzame, je to ešte zatvorené. My pokračujeme ďalej. Približne po štyroch kilometroch stretávame prvého človeka. Ide sám smerom dole, tak sa pristavíme na kus reči. Mladý chalan, vraví, že na vrchol išli o polnoci, že je tam niekoľko áut a aj ľudí ktorý išli pešo. Ide len v botaskách s malým ruksačikom, tak sa mi celkom nezdá, že by to zvládol vyjsť na vrchol a späť dole za sedem hodín. No trocha nás to aj nabudí, že keď to dal tak rýchlo on, musíme tam vyliezť aj my. Až neskôr sa dozvieme pravdu. Lúčime sa a pokračujeme ďalej.

Po prejdení šiestich kilometrov prichádzame k prvému kempu. Dávame si tu chvíľu prestávku a predbehne nás prvé auto, ktoré smeruje na vrchol. Až do teraz išla cesta celkom hore, no za kempom začína najväčšie stúpanie. Teší nás akurát to, že na mape vidíme, že ak tento strmý úsek zvládneme, ďalej už bude trocha aj rovina a menšie stúpanie. Trocha nevýhodou tejto túry je to, že v podstate takmer celý čas ide cesta cez hustú džungľu. Teda okrem pár miest pod vrcholom, tu nie sú cestou takmer žiadne výhľady.

 

Keď prvý krát zbadáme vrchol, pripadá nám to ešte nekonečne ďaleko

 

Ako sa dostávame na koniec tohto strmého úseku oproti nám už ide viacej áut, ktoré boli na vrchole na východ slnka a schádzajú už dolu. Na konci tohto strmého úseku stretneme aj väčšiu skupinku Nemcov, ktorí tiež idú už dole. Vravia nám, že toto je najťažší úsek a ďalej to už bude lepšie.

Keď vychádzame na rovný úsek, dávame si dlhšiu prestávku. Keď odchádzame, dobieha nás nemecký pár, ktorí idú za nami. Na rovinatom úseku stretávame aj jedného chalana. Ten sa nám prihovára a ukazuje nám na mobile fotku, že je to jeho kamarát a že ho nevie nájsť. Či sme ho náhodou nestretli. Pozeráme na fotku a zisťujeme, že to je presne ten chalan, ktorého sme stretli ešte na začiatku. Tak mu vravíme, že sme ho stretli ešte ráno na začiatku. Vysvetľuje nám, že on nevládal, tak išiel pomalšie a na vrchol nedošiel. A teraz ho nevie nájsť. Hneď nám bolo jasné, že za sedem hodín na vrchole nebol, ale už nevládal a otočil sa skôr. Vraví nám, že okrem neho sa otočilo ešte niekoľko ľudí, ktorí už nevládali, ale čo nás nepoteší je, že na vrchol to máme ešte dosť ďaleko.

 

Výhľady tesne pod vrcholom

 

Teda aj toto dokazuje, že to nie je ľahká túra. A niekedy je lepšie sa otočiť, keď už človek nevládze ako keby sa malo niečo stať. Treba myslieť na to, že ešte musíte zvládnuť cestu späť.

Nám sa ale teraz na rovnejšom úseku ide celkom fajn, tak pokračujeme ďalej. Zaujímavé je, že tu nestretávame žiadne divé zvieratá. Iba asi na dvoch miestach vidíme a počujeme v korunách stromov skákať opice. Okolo cesty sa treba pozerať tam, kde kvitnú kvety, a uvidíte množstvo malých kolibríkov.

 

Zranený kolibrík v tráve, ktorého nachádzame cestou

 

Už sme vo výške nad 3000 m.n.m a zlom príde v úseku, kde sa ide trocha dole kopcom a potom začína strmé stúpanie. Tu už cítime aj nadmorskú výšku a dosť rýchlo sa zadýchame a unavíme. Musíme si teda dávať čoraz častejšie prestávky. Až sa pomaly dostávame k druhému kempu. Ten sa nachádza vo výške 3260 m.n.m a prešli sme už čosi viac ako 12 kilometrov. K tomuto kempu prichádzame presne o jedenástej pred obedom. Dávame si dlhšiu prestávku, najeme sa a trocha si oddýchneme. Pri kempe nás predbehne aj nemecký pár, ktorý ide stále za nami. Na vrchol je to už len kúsok, no ide to najťažšie. Každých desať metrov musím zastať, vydýchať sa a dať si krátku prestávku. Každú chvíľu sa chcem otočiť, no vždy si poviem, že ešte dôjdem aspoň za ďalšiu zákrutu.

 

K vysielačom pod vrcholom je to už len kúsok

 

A od vysielačov je to na vrchol tiež už len pár metrov

 

Až sa dostávame k vysielačom, kde končí cesta. Sme si istí, že tu už končíme a ideme naspäť, no keď zbadáme, že na vrchol je to už len pár metrov. Tak to už musíme dôjsť. Posledný úsek je už po chodníku a treba pár metrov vyliezť aj po skalách. Na jednom mieste je dokonca natiahnuté aj lano, ale nie je to nič zložité. Po prekonaní tohto úseku prichádzame ku krížu na vrchole.

 

Tesne pod vrcholom, treba trocha aj liezť po skalách

 

V jednom úseku je natiahnuté aj lano, ale nie je to nič strašné

 

Je to strašná úľava, keď už vieme, že nemusíme stúpať ďalej na hor. No zasa čaká nás ešte približne 14 kilometrov späť dole. Užívame si výhľady a oddychujeme. Barú je jediný vrchol, z ktorého je možné vidieť dva oceány, Tichý a Atlantický oceán. No málokedy je to možné kvôli oblakom. Oba oceány nevidíme ani my. Síce je pekné počasie, ale pod nami sa pohybujú oblaky, a tak oceány zakrývajú. Z vrcholu je vidieť aj do krátera, kam ide aj chodník a dá sa tam zísť. No vyzerá, že to nie je úplne blízko, tak tam nejdeme. Tiež sa ešte dá prejsť na vedľajší vrchol. Čo je celkom blízko, no ani tam sa už nechystáme.

 

Pohľad z vrcholu do krátera, kam sa dá tiež zísť

 

Presne o dvanástej na obed sme späť v hornom kempe. Dávame si ešte päť minút prestávku a potom ideme pomaly nadol. Dole sa nám ide celkom dobre a ideme aj celkom rýchlo. Stretneme ešte pár ľudí, ktorí idú ešte na vrchol. Cesta nám pripadá nekonečne dlhá a ani sa nám nezdá, že sme tak dlho išli na vrchol. Najhoršie sú asi posledné tri kilometre. Začínajú nás už bolieť palce na nohách z toľkého klesania a máme pocit, že k autu už ani nedôjdeme.

 

Kríž na vrchole a v pozadí oblaky, ktoré zakrývali oceán

 

Pohľad z vrcholu na vysielače

 

Nakoniec to ale zvládame a po 10 a pol hodinách o štvrtej poobede prichádzame k autu. Podľa GPS sme prešli +- 28 kilometrov a prekonali 1900 metrov prevýšenie. Večer si dávame ešte oprať veci, zájdeme na dobú večeru a kokteil a zaliehame do postelí.

Keď sa na to pozrieme spätne, bola to skvelá túra. No nekonečne dlhá a ťažká. Nabudúce by som si to možno radšej rozdelil na dva dni, na jeden deň je to celkom dosť. Ale zvládli sme to, a tak sa môžeme pripraviť na ďalšie výzvy, ktoré nás v živote čakajú.