Kanárske ostrovy: La Palma - turistika v Národnom parku Caldera de Taburiente

Národný park Caldera de Taburiente tvorí srdce ostrova La Palma. Je pomenovaný po obrovskom kráteri, ktorý má priemer až 10 km.  Vrcholky krátera dosahujú výšku vyše 2000 metrov nad morom a nachádza sa tu aj najvyšší vrchol La Palmy  - Roque de los Muchachos s výškou 2426 m.n.m.. Vo vnútri krátera zase nájdete potôčiky s kryštáľovo-čistou vodou, vodopády a borovicové háje.

S pomocou mapky sme sa nakoniec rozhodli pre niekoľko túr. Ako prvú sme si vybrali túru na Pico Bejenado, ktorú sme opísali v predchádzajúcom článku.

Vo vnútri krátera

Ďalej sme si vybrali túru po hrane krátera so začiatkom na najvyššom vrchu ostrova – Roque de los Muchachos a túru ku Cascada de Colores vo vnútri krátera.

Túra po hrane krátera Caldera de Taburiente

Po hrane krátera sa dá v podstate prejsť takmer po celej jeho dĺžke. Nachádza sa tu niekoľko miest, kde sa dá nechať auto, prípadne viete začať už pri mori v dedinke Tazacorte a vyšliapať si to až hore na vrchol. Toto je ale poriadne náročná túra, počas ktorej prekonáte prevýšenie vyše 2000 metrov. Ak ale nemáte toľko času a síl, najlepšie je začať asi rovno pri najvyššom vrchu – Roque de los Muchachos. Parkovisko ale nie je nejaké veľké, a tak sa sem oplatí prísť čím skôr ráno. Jednak sa dá zaparkovať a tiež sa vyhnete množstvu turistov.

Teleskopy na Roque de los Muchachos

Na Roque de los Muchachos je potom viac možností. Môžete si buď prejsť len vyhliadky, ktoré sa tu nachádzajú alebo sa vybrať doľava alebo doprava na dlhšiu túru. Záleží len na vás koľko chcete prejsť a kedy sa otočiť.

Hore panuje krásne počasie

My vstávame znova skoro, cesta na vrchol by nám mala z dedinky Mazo trvať približne hodinu autom. Nie je to veľa kilometrov, ale celá cesta vedie cez strmé zákruty. Do rána tu zrejme poriadne fúkal vietor, pretože celú cestu sú na ceste popadané konáre a aj celkom veľké kamene, na ktoré treba dávať pozor a vyhýbať sa im. Postupne vychádzame až do úrovne oblakov a na niekoľko minút nevidíme okrem hmly nič. Viditeľnosť je iba pár metrov. Našťastie niekoľko zákrut pred vrcholom sa oblaky rozchádzajú a my vychádzame do krásneho slnečného rána.

Chodník z Roque de los Muchachos

Odbáčame k Roque de los Muchachos a míňame niekoľko teleskopov.  Svoje teleskopy tu majú Američania, Francúzi a mnohí ďalší kvôli tomu, že sú tu vraj jedny z najlepších podmienok na pozorovanie oblohy na svete.

Na parkovisku sme ako úplne prví. Parkujeme a najprv si obchádzame vyhliadky. Už stadiaľto je krásny výhľad na okolie a pod nami sa rozprestiera dno krátera v hĺbke 2000 metrov pod nami.

Hrana krátera

Z hlavnej vyhliadky sa vyberáme po chodníkoch najprv na ostatné vyhliadky. Potom sa vraciame na parkovisko a odbáčame na chodník, ktorý ide po okraji krátera. Naším cieľom je Pico de la Nieves, prípadne Pico de la Cruz. Pico de la Nieves je vzdialený 9 kilometrov a Pico de la Cruz asi 6. Je to jednoduchá trasa, ktorá vedie po hrane krátera, nie sú tu veľmi veľké prevýšenia a len klesáme nižšie a zasa stúpame na ďalšie vrcholy. Starosti nám však robia mračná, ktoré sa pred nami valia a pomaly pretekajú cez vrcholky hôr ako obrovský vodopád.

Na protiľahlej strane sa v slniečku vypína samostatný vrchol hory Pico Bejenado, na ktorom sme boli pred dvomi dňami.

Pico Bejenado na opačnej strane

Dostávame sa až na vyhliadku  Los Andenes, odkiaľ je pekný výhľad na okolie, ale ďalej sa už chodník stráca v hustej hmle. Na pár minút začína aj pršať a rozfúka sa vietor, našťastie to ustane. Zvažujeme, či máme pokračovať, ale rozhodujeme sa, že to v tej hmle nemá zmysel. Výhľady by sme nemali žiadne.

Oblaky sa postupne prelievajú cez hory a napĺňajú kráter

Síce nie veľmi nadšene, ale pomaly sa púšťame späť. Kým sa vrátime na Roque los Muchachos oblaky sa rozlievajú po celom kráteri a už poriadne nevidno nič ani odtiaľto. Mali sme celkom šťastie, že sme tu boli skoro a mohli absolvovať aspoň časť trasy v peknom počasí.

Vrcholky sa začínajú strácať v oblakoch

Teraz už je aj parkovisko úplne preplnené. Väčšina ľudí tu príde len autom, spraví pár fotiek a odchádza preč. Takých, ktorí idú na dlhšiu túru nie je až tak veľa.

My to máme namierené na druhú stranu ostrova do Tazacorte, no ideme severnou stranou ostrova, kde sú veľmi pekné borovicové lesy, výhľady a kaňony. V Tazacorte už ostávame  až do večera na pláži a ani sa nám nechce veriť, že ráno sme boli vo výške 2400 metrov, kde boli asi tri stupne, a teraz sa už váľame na pláži pri tridsiatich.

Túra ku Cascada de Colores

Druhú túru, ktorú absolvujeme sa nachádza vo vnútri krátera. Do krátera sa dostávame úzkou asfaltovou cestou s mnohým zatáčkami z mestečka Los Llanos. Po pár kilometroch prichádzame na veľké prašné parkovisko Parking de la Viňa.

Riečka pretekajúca kaňonom

Odtiaľto máme dve možnosti. Jednou z nich je nechať sa vyviezť na vyhliadku Los Brescitos  a odtiaľ sa vrátiť chodníkom cez Zona de Acampado naspať. Táto túra má 14 km a zaberie približne 4 až 5 hodín. Z tohto chodníka vedia potom krátka odbočka k vodopádu. Cena za taxík je však dosť premrštená, za 20 minút jazdy hore na vyhliadku zaplatíte 52 eur.

Druhou možnosťou je vyraziť priamo z parkoviska popri kaňone k vodopádom Cascada de Colores. Táto túra má 10 km tam aj naspäť a nepotrebujete k jej absolvovaniu žiadny taxík. A túto možnosť si vyberáme aj my.

Túru začíname znova celkom skoro. A to hlavne preto, že na poobedie hlásia v kráteri dážď a to môže byť problém. Kráter je celkom veľký a pri silnom daždi môže voda v kaňone na jeho dne dosť stúpnuť a nemusí sa dať vôbec prejsť alebo môžete ostať niekde uviaznutý. Hoci tu často neprší, si treba pre istotu overiť predpoveď počasia.

Ľudí je tu ráno minimum. Cestou tam nestretávame nikoho akurát už pred cieľom nás dobieha jeden pár. Cestou späť už potom stretávame viacero turistov. Našťastie tento deň nakoniec ani poobede nepršalo, a tak sa dalo ísť na túto túru v pohode počas celého dňa.

Chodník vedie po vyschnutom koryte rieky a občas vychádza na jeho okraje, aby sa vyhol veľkým balvanom na dne koryta, inokedy zasa ide priamo po riečke na dne kaňonu. Koryto prechádza cez kaňon, ktorý sa na miestach celkom zužuje a potom znovu rozširuje.

Chodník vedie nad korytom rieky

Trasa je vyznačená žltými značkami, ktoré je dobré sledovať, i keď niekedy je ťažšie nájsť kadiaľ treba ísť. Ľudia tam vychodili množstvo bočných chodníkov. Stratiť sa síce nestratíte, každý z týchto chodníkov vedie do rovnakého cieľa, no môže sa stať, že sa dostanete do slepej uličky, kde sa nebude dať pokračovať a budete sa musieť vrátiť.

Keď už to nemáme ďaleko k cieľu, prichádzame k miestu, kde sa nachádza nejaká veľká stará budova. Vyzerá to ako akási elektráreň s hrádzou. Tu dno kaňonu križuje celkom veľký potok, a nám celkom dlho trvá, kým nájdeme vhodné miesto, kde by sme mohli po kameňoch preskákať na druhú stranu. Po pár minútach to našťastie celkom úspešne zvládame. Druhý pár, ktorý nás tu dobehol s tým má väčší problém, a tak sa nakoniec radšej vyzúvajú a prechádzajú cez vodu.

Na konci sa kaňon zužuje

Kúsok ďalej si ešte robíme zachádzku k peknému malému vodopádu, ktorý sa nám nakoniec asi páči viac ako cieľ našej dnešnej túry – Cascada de Colores, ku ktorému je to už len pár metrov. Z vodopádu sme celkom sklamaní, hlavne nejde o žiadny vodopád, ale voda vyteká len z potrubia. Možno sme tu len v nesprávnom období a inokedy keď je tu viac vody, preteká po celej hrane vodopádu. Každopádne čakali sme od toho viac, ale aj napriek tomu, túra poskytovala pekné výhľady a oplatí sa ju absolvovať.

Cascada de Colores

Voda, stena po ktorej voda tečie, aj okolitá pôda tu je sfarbená do oranžovej farby kvôli množstvu železa, ktorá voda obsahuje. Oranžová farba potom pekne kontrastuje so zeleným machom na stene vodopádu.

Druhý menší vodopád

Otáčame sa teda, v časti pod vodopádom, kde je pekný borovicový lesík si dávame prestávku na jedlo a potom sa vraciame tým istým chodníkom naspäť na parkovisko.

Súhrn:

Po hrane krátera Caldera de Taburiente sme prešli 7 kilometrov a zabralo nám to približne tri a pol hodinky pomalým tempom a s častými zastávkami na fotenie.

Túru si ale môžete skrátiť/predĺžiť ako budete chcieť.

K vodopádu Cascada de Colores nám túra zabrala približne 4 a trištvrte hodiny aj s prestávkami na fotenie a občerstvenie a celkovo sme prešli takmer dvanásť kilometrov.

Presné trasy oboch túr môžete vidieť na mape v úvode článku. Toto sú len dve z mnohých možností turistiky na La Palme, ktorá je pre milovníkov turistiky ako stvorená a každý si určite nájde čo mu bude vyhovovať a bude sa mu páčiť.

Našu cestu po La Gomere a La Palme sme zhrnuli aj v krátkom videu: