Maroko – z Marrákeša do Malagy (prvá časť)

Maroko je pre nás Slovákov asi najdostupnejšia exotika. Nepotrebujeme tam víza, je tam lacnejšie ako na Slovensku a bezpečne. Z Európy tam lietajú nízko nákladové spoločnosti, takže pri troche snahy sa dajú nájsť aj lacné letenky. A exotika, preto lebo je to už proste Afrika a všetko tam funguje trochu ináč ako v Európe. Okrem toho tam môžeme nájsť zo všetkého trocha: vysoké hory, púšť, more, oceán, malé dedinky, ale aj kráľovské mestá. Ubytovanie je možné nájsť v jednoduchých hosteloch a hoteloch, pohybovať sa miestnou dopravou alebo využiť služby luxusných rezortov a prípadne si na spoznávanie aj prenajať auto.

Samozrejme som vždy dúfal, že sa mi podarí nájsť dostatok voľného času a lacné letenky, a do Maroka sa vydám. Prvotné plány boli hlavne vystúpiť na najvyššiu horu severnej Afriky: Jebel Toubkal. No vždy sa nám do cesty priplietli iné výlety a na Maroko neostával čas. Až keď som raz natrafil na chybičku na jednom talianskom serveri a našiel letenky z Milána do Marrákeša a Casablancy za 2 eurá. Sviatok na konci augusta a ďalší na začiatku septembra vyzerali ideálne na ušetrenie dovolenky, a tak boli letenky sedem mesiacov pred odletom kúpené.

Plánovanie cesty

Doba do odletu bola veľmi dlhá a medzitým sme mali ešte nejaké cesty, tak sme sa aj plánovaniu výletu začali venovať neskoršie. Prvotným plánom bolo navštíviť Marrákeš, vystúpiť na Jebel Toubkal,pokračovať do Fezu alebo Casablancy a odtiaľ letieť domov. Cestu najviac ovplyvnilo zranenie môjho kolena, s ktorým by som výstup na 4167 m vysokú horu zrejme nezvládol, a začali sme plánovať odznova. Rozmýšľali sme, ako čo najvhodnejšie upraviť cestu, tak aby sme videli čo najviac a zároveň leteli domov najlepšie bez prestupu. Z Maroka nič lacné priamo na Slovensko alebo do okolitých krajín nelieta, ale veľmi výhodnou sa ukázala linka z Malagy do Bratislavy. Malaga zasa nie je až tak ďaleko z Maroka a aspoň sme mohli do itineráru doplniť aj Gibraltár a kúpanie v Španielsku. A keďže sme mali kúpené letenky z Milána aj do Casablancy aj do Marrákeša, zmenili sme letenku z Milána do Casablancy na letenku z Malagy do Bratislavy. Dokúpili sme ešte letenku z Viedne do Milána s leteckou spoločnosťou NIKI, tento krát cez grécky server za 27 eur. Pozisťovali sme, čo všetko chceme vidieť v Maroku a hlavne čo všetko stíhame a vznikol z toho takýto itinerár:

1. deň: odlet z Viedne, prílet do Milána, noc v Miláne
2. deň: 06:00 odlet z Milána do Marrákeša, celý deň Marrákeš
3. deň: výlet do Ait Ben Haddou a Ouarzazate
4. deň: pozrieť, čo sme nestihli v Marrákeši, pred obedom presun do Casablancy – navštíviť mešitu Hassana II, večer presun do Rabatu
5. deň: Rabat
6. deň: ráno presun do Meknesu – pozrieť mesto, večer pokračovať do Fezu
7. deň: Fez
8. deň: presun z Fezu do Chefchaouénu
9. deň: Chefchaouén
10. deň: presun z Chefchaouénu do Ceuty, preplávanie loďou do Algeciras
11. deň: Tarifa, Gibraltár, presun do Malagy
12. deň: kúpanie v Malage
13. deň: odlet do Bratislavy

Prvotným plánom bolo požičať si v Maroku auto, no od tohto sme nakoniec upustili, keďže sa nám nepodarilo nájsť auto požičovňu, ktorá by bola bez spoluúčasti a cestovali sme len dvaja, tak nás lacnejšie vyšlo presúvať sa autobusmi a vlakmi. Autobusy aj vlaky premávajú v Maroku často a sú čisté a lacné. V Španielsku sme si na dva dni požičali auto.

Nevedeli sme ako presne to bude v Maroku fungovať, keďže sme tam išli prvý krát, a tak sme aj ten náš plán brali skôr ako informatívny, čo by sme chceli stihnúť a dúfali, že nebudeme musieť veľa vecí vypustiť. Tomu sme prispôsobili aj zabezpečovanie ubytovania. Prvú noc sme si rezervovali v Miláne na letisku, ďalšie dve v Marrákeši, posledné dve noci v Malage a jednu noc v Algeciras, keď priplávame z Maroka. Ostatné ubytovanie sme sa rozhodli riešiť až na mieste podľa toho, kam sa nám daný deň podarí dostať.

1. deň – odlet z Viedne, Miláno

Odlet z Viedne máme o 15:10, takže niečo po jedenástej vyrážame z bytu a o dvanástej už sedíme v autobuse z Bratislavy smerom na letisko Viedeň. Cesta ubehla bez zdržaní a dve hodiny pred odletom sme už na letisku. Odbavujeme sa na letisku, odovzdávame batožinu a rovno aj prechádzame cez kontroly až k bráne, kde len sledujeme odlietajúce a prilietajúce lietadlá. Pred boardingom sa pri bráne vytvorila dlhá rada a nastupovať začíname až v čase, keď sme už mali odlietať. Odlietame teda s malým meškaním, no tento krát nám to vôbec nevadí. Krátky let prebieha pokojne a za chvíľu sme nad oblakmi. Počas letu dostávame malý sendvič a niečo na pitie a po hodinke a pár minútach už aj hladko pristávame. K hotelu sa presúvame letiskovým autobusom, ktorý chodí zadarmo medzi terminálmi a z jednej jeho zástavky je to len pár metrov k hotelu. Hotel Holliday Inn Express sme si rezervovali v promo akcii s 50% zľavou, no i tak nás tento hotel dosť sklamal. Izby boli pekné a čisté, no wifi bolo len za poplatok 3 eurá na hodinu a raňajky boli až po siedmej hodine, čo asi veľa ľudí rovnako ako my nevyužije, keďže na hoteli pri letisku spíte väčšinou, keď máte odlet skoro ráno. A ešte nám na recepcii ani nepovedali o autobuse zadarmo, ktorým sme prišli a ktorým sme aj pokračovali ráno na letiskový terminál, ale ponúkali ich platený autobus. Ešteže sme si tieto informácie naštudovali ešte v predstihu. Večer už len prebaľujeme batožinu, keďže na rannom lete easyJetu máme len príručnú batožinu a zaliehame do postelí.

2. deň - odlet z Milána, Marrákeš

Toto bude strašne dlhý deň. Budík zvoní o 03:30. Odhlásime sa z hotela a presúvame sa na Terminál 2. Letisko sa ešte len pomaly prebúdza. Prejdeme cez bezpečnostné kontroly, naraňajkujeme sa a pokračujeme smerom k bráne. No pasová kontrola je ešte zatvorená, tak musíme počkať. Po jej otvorení sa tam nahrnú všetci čakajúci. Colník sa ma len pýta kam cestujem a púšťa ma ďalej. Zloženie cestujúcich na našej bráne vyzerá tak, že sme tam asi 4 turisti a ostatní vyzerajú ako Maročania cestujúci z dovolenky alebo nákupov v Európe. Pri nástupe do lietadla si ešte zamestnanec letiska obzerá môj pas a niekam volá, no nikto mu to nedvíha, a tak ma púšťa ďalej. Zrejme si chcel overiť či nepotrebujem víza.

Odlietame tento krát na čas. V lietadle nám hneď po štarte rozdajú vstupné formuláre do Maroka, kde vypisujeme základné informácie z pasov a adresu, kde sa budeme v Maroku zdržiavať a potom zaspávame. Pristávame ešte skôr ako by sme mali, ale ušetrený čas aj tak strácame na pasovej kontrole, kde im to celkom dlho trvá. Keď sa dostaneme na rad len odovzdáme vyplnený formulár, dostaneme pečiatku do pasu a môžeme vstúpiť do Maroka.

Posúvame hodinky o hodinu späť a na letisku chceme ešte vybrať nejaké dirhamy z bankomatu. Najprv idem k bankomatu, pri ktorom nikto nie je, ale nepodarí sa mi ani vsunúť kartu do bankomatu, tak sa o to nejako silou nepokúšam a prechádzam k druhému, kde vyberá niekoľko ľudí predo mnou. Chcem vybrať 3000 dirhamov, no táto suma mi neprejde, a tak volím 2000, čo je maximálny možný výber (neviem či len v tomto alebo vo všetkých bankomatoch). Vychádzame pred letisko a hneď k nám smeruje skupinka taxikárov, ktorým ale stačí povedať NO THANKS a otáčajú sa späť. Nastupujeme do autobusu č. 19, u šoféra kupujeme lístok za 30 dirhamov a už sa vezieme rovno na námestie Jemaa El-Fna.

Námestie Jemaa El-Fna

Už od prvej chvíle pozorujeme rozdiel Maroka oproti Európe. Všade po uliciach pobehuje množstvo ľudí, mačiek, psov, áut, motoriek, taxíkov, somárov a koní s vozíkmi plnými všelijakého tovaru. Niekedy je až úžasné ako sa dokážu nezraziť. Je ešte ráno a námestie sa už plní rôznymi stánkami, vyvolávačmi hadov a zabávačmi. Trocha si ho obídeme a pokračujeme k palácu Palais de la Bahia. Vstup je 10 dirhamov a vnútri je oproti strašnému ruchu v uliciach úplný kľud. Bahia v preklade znamená „prekrásny“ a palác so svojimi záhradami, nástennými mozaikami a vyrezávanými poloblúkmi je naozaj nádherný. Z približne 150 miestností je verejnosti sprístupnená len malá časť, ale aj tak to stojí za návštevu.

Poprechádzame sa vnútri a smerujeme k druhému palácu, ktorý ma byť neďaleko - palácu El Badii. Asi hodinu blúdime úzkymi uličkami, no nevieme ho nájsť. Nakoniec nachádzame jeho múry, ale je obrovský a nepodarí sa nám nájsť vstup. Pár miestnych nám síce tvrdí, že je zatvorený, ale nepresvedčíme sa o tom, keďže bránu nenachádzame a tak si ideme pozrieť Tombeaux Saadiens, kde je vstup tiež 10 dirhamov. Areál Tombeaux Saadiens tvoria hrobky Saadskej dynastie a priľahlé záhrady a je považovaný za jeden z najkrajších mauzóleí severnej Afriky.

Tombeaux Saadiens

Od Tombeaux Saadiens sa vraciame na námestie Jemaa El-Fna a začíname byť už pekne unavení. Ideme ešte pohľadať náš hotel, a tak vchádzame do spleti úzkych uličiek, v ktorých je veľa nadháňačov do hotelov. Nachádzame číslo nášho hotela, no nie je tu žiadna tabuľa a my si nie sme istí, či je to tam a vraciame sa na námestie. Sadneme si do jednej z reštaurácií s výhľadom na námestie, dáme si na obed náš prvý tajin a len tak pozorujeme námestie. Pred odchodom sa ešte pýtam čašníka, či nám nevie poradiť, kde nájdeme náš hotel. Ukazuje nám uličku kam máme odbočiť. Dáme na jeho radu a znova sa vnárame do spleti uličiek, no po chvíli sa znova strácame, a tak ukazujem adresu hotela okoloidúcemu, ktorý nám chce pomôcť. Berie nás a po chvíli nás odovzdá inému, ktorý nás znova vedie uličkami. Po pár metroch nás odovzdá mladému chalanovi, ktorý tvrdí, že pracuje v našom hoteli. Najprv mu veľmi neverím. Ide s nami až presne k tým dverám s číslom, ktoré sme pred hodinkou našli, ale kvôli tomu, že tam nie je žiadna tabuľa sme si neboli istí, či to je náš hotel. Chalan nakoniec naozaj pracuje v hoteli, po príchode si sadá za recepciu a ubytováva nás. Hneď sa aj pýtame na zajtrajší výlet do Ait Ben Haddou a bez problémov rovno rezervujeme aj ten.

V izbe si dávame chvíľu pauzu a vyrážame znova do ulíc. Na námestí Jemaa El-Fna ešte kupujeme vodu a pokračujeme tento krát na opačnú stranu mediny k Medersa Ben Youssef. Všetky uličky, ktorými prechádzame v Medine sú lemované rôznymi trhmi, na ktoré sa nevieme vynadívať. Medersu celkom v pohode nachádzame a i keď nás najprv odradzuje celkom drahý vstup (50 dirhamov), ideme aj do vnútra. Dobre sme spravili. Medersa je zvnútra veľmi pekná, spätne by som zhodnotil, že možno aj najkrajšia zo všetkých, ktoré sme v Maroku navštívili.

Medersa Ben Youssef – Maroko má očarujúcu architektúru

Odtiaľto sa vraciame späť na námestie a ideme sa ešte prejsť k Mosquée de la Koutoubia, najväčšej mešite v Marrákeši. A keďže nemoslimovia nesmú vstupovať do mešity, tak sa iba prechádzame po okolí. Večer znova usadáme na jednej z mnohých terás okolo námestia a sledujeme ako sa námestie postupne plní množstvom stánkov, rôznych zabávačov a uspávačov hadov. Spoza chrbtov k nám prichádzajú čierne mračná a keď začínajú padať prvé dažďové kvapky, ukončujeme na námestí tento nekonečný deň a smerujeme na hotel.

Námestie Jemaa El-Fna podvečer ožíva

Predávajú tu úplne všetko

3. deň – Marrákeš, Ait Ben Haddou, Ouarzazate

Dáme si výborné raňajky, ktoré máme dohodnuté skôr, aby sme stíhali výlet. O 7:15 príde po nás chlapík, ktorý nás odprevádza na stanovište dodávok pár metrov od námestia. Tu prichádzajú turisti z rôznych hotelov a vodiči si ich podelia podľa toho, kto kam ide a po polhodinke vyrážame. Tesne za Marrákešom to ani nevyzerá, že smerujeme do hôr. Cesta a aj krajina okolo je úplne rovinatá, až po pár kilometroch sa začína kľukatiť. Stretávame množstvo policajných kontrol, no nás našťastie nezastavujú, akurát šofér zastane na pár výhľadoch v horských priesmykoch, ktorými prechádzame. Prechádzame priamo cez pohorie Veľkého Atlasu, a tak sú výhľady ozaj úžasné, no aj cesta je samá zákruta. Aspoň asfalt je kvalitný, a tak vystúpime do výšky nad 2000 m.n.m.

Po asi štyroch hodinách jazdy prichádzame do Ait Ben Haddou. Tu si nás všetkých z dodávky prevezme miestny sprievodca a ukazuje nám celú časť dediny, ktorá je pod ochranou UNESCO. Rozpráva nám o histórii dediny, kto tu žije a aké filmy tu boli natáčané. Do dediny sa dostávame cez vyschnuté koryto rieky, ktorá tadiaľto tečie len polku roka. Prechádzame dedinkou až vyšliapeme na vrchol kopca nad ňou. Ait Ben Haddou vzniklo už v11. storočí a celá dedina je postavená z hlinených tehál. Všetko tu je veľmi pekné, a keď prechádzam uličkami pomedzi hlinené domčeky mám pocit, akoby som sa preniesol späť o 2000 rokov. Nakúkame aj do jedného z miestnych domov. Po návrate z dedinky nás berie sprievodca k nejakému výrobcovi kobercov, ktorý nám vysvetlí výrobu a ponúkne nás čajom, no my o koberce nemáme záujem, tak nič nekupujeme. Od každého si vypýta po 25 dirhamov za sprievodcovanie, čo sa nám zdá trocha dosť, ale tak keď sme si to nedohodli ináč tak už to platíme. Na záver nás zavedie na obed do jedného z miestnych luxusných hotelov, no toto nie je vôbec naša cenová kategória, a tak prechádzame cez cestu do stánku, kde si dáme obed.

Ait Ben Haddou

Smerujeme do Ouarzazate, čo je už len kúsoček cesty. Cinema Museum je zatvorené, a tak si prezrieme Taourirt Kasbah, ktorý stojí oproti. Vstupné je 20 dirhamov a za túto cenu si môžeme prezrieť celý Kasbah. Sme tu úplne sami. Po asi polhodine odchádzame  a zastavujeme pri filmových štúdiách. Potom nás už čaká len dlhá cesta späť do Marrákeša, kde prichádzame niečo pred ôsmou večer. Predierame sa preplneným námestím Jemaa El-Fna, v stánku si kupujeme hamburgery na večeru a pokračujeme na hotel. Zastavujeme sa ešte na recepcii, kde sme sa včera dohodli, aby nám kúpili na nasledujúci deň lístky na autobus z Marrákeša do Casablancy autobusovou spoločnosťou CTM. Lístky tam ešte nemáme, a tak dohadujeme aspoň skoré raňajky aj na ďalší deň, a platíme za hotel, čo je možné aj kartou, tak to využívame. Po hodinke nám prinášajú lístky na izbu a potom len unavení padáme do postele.

Miestna pevnosť – Kasbah v mestečku Ourzazate

 4. deň – Marrákeš, Casablanca, Rabat

Ráno nezačína najlepšie, budím sa na krútenie v žalúdku a hnačku, a tak raňajky vynechávam. Po raňajkách nás to už chytá oboch. S najväčšou pravdepodobnosťou nám nezapasoval ten včerajší hamburger. Chvíľu ešte čakáme na hoteli, no potom už musíme pokračovať. Žalúdočné problémy trocha utíchli, a tak plán zatiaľ nemeníme a smerujeme k záhrade Jardin Majorelle. Je to približne tri kilometre od námestia Jemaa El-Fna, a tak to prechádzame pešo okolo hradieb. Záhradu nachádzame hneď, platíme vstup a prechádzame sa a trocha v nej oddychujeme. Záhrada bola pôvodne navrhnutá Jacqesom Majorellom. Neskôr ju kúpil a zachránil pred developerským projektom módny návrhár Yves Saint Laurent, ktorý celú záhradu zrekonštruoval. Po jeho smrti tu bol rozsypaný jeho popol a postavený pomník na jeho pamiatku. Je tu dosť veľa turistov a stretávame aj skupinku Slovákov, ale aj napriek turistom je to jedna z najkrajších záhrad aké sme videli.

Jardin Majorelle

Náš autobus do Casablancy odchádza o 11:30. O desiatej sa poberáme zo záhrady, zastavíme sa ešte v nákupnom centre, kde kupujeme sucháre a minerálku a peši pokračujeme okolo Opery a cez centrum mesta na zastávku CTM. Zastávky autobusov CTM v Maroku väčšinou nie sú na autobusových staniciach Gare Routiere, ale majú vlastné stanice. Rovnako je to aj v Marrákeši. Po príchode na túto stanicu je tu dosť chaos. Pýtame sa nejakého zamestnanca, či máme dobré lístky, no tu už nikto nehovorí anglicky iba francúzsky, tak sa dorozumievame len rukami nohami. Našťastie kýva, že to sú dobré lístky. Ideme k jednému pultíku, kde odovzdávame batožinu. Tú nám odvážia, na lístok napíšu jej váhu a posielajú nás k druhému pultíku. Tam sa postavíme do radu, no domáci si vytvoria nový rad vedľa, presunieme sa do toho nového, no domáci si znova vytvoria nový. Takto by sme sa tam asi nikdy nedostali, a tak sa tam radšej proste natlačíme. Pri druhom pultíku platíme ešte 5 dirhamov za batožinu. Pani nám vydá lístky a s nimi sa vraciame k prvému pultíku, kde sme odovzdali batožinu, aby nám na ňu nalepili lístky. Po zvládnutí celej tejto procedúry sadáme do čakárne a čakáme na náš autobus. Na lístkoch máme vyznačené aj číslo sedadla, a tak po jeho príchode len nastupujeme. CTM autobusy, ktorými sme išli boli všetky klimatizované a po ceste nestáli na žiadnych zastávkach, takže sú aj celkom rýchle. Aj preto sme ich využívali na presuny, miestnymi autobusmi by to trvalo o čosi dlhšie.

Cesta do Casablancy ubieha celkom rýchlo, no s našimi žalúdočnými problémami to nie je najjednoduchšie to vydržať. Do Casablancy prichádzame na čas, no v meste sú neskutočné zápchy, v ktorých stojíme hodinu a takmer sa ani nehýbeme. Už aj prestávam veriť, že sa nám vôbec podarí dostať na autobusovú stanicu. Po príchode priateľka len uteká na záchod a ja sa snažím dohrabať k našej batožine pomedzi všetkých ľudí, čo sa nahrnuli do kufra. Kvôli meškaniu, zápcham, žalúdočným problémom a hlavne kvôli tomu, že sme celý deň takmer nič nejedli a sme unavení sa rozhodneme vynechať v Casablance návštevu mešity Hassana II a pokračovať rovno na vlak do Rabatu, kde sa ubytujeme. Vlaková stanica Casa Port je len o ulicu ďalej od CTM stanice. Prechádzame rovno tam, kupujeme lístky na najbližší vlak do Rabatu, ktorý tam je už aj pristavený a rýchlo naň utekáme. Našťastie ešte nachádzame nejaké voľné miesta, a tak aj sedíme. Vlaková doprava v Maroku je celkom spoľahlivá a rýchla. Väčšina vlakov, ktorými sme išli boli moderné a hlavne sa mi páčili vlakové stanice, ktoré boli čisté a pekné. Tie naše slovenské sa môžu hanbiť. Cesta z Casablancy do Rabatu trvala asi hodinu, no vo vlaku nefungovala klíma a bol strašne preplnený. Už sme mysleli, že to v ňom ani nevydržíme.

V Rabate vystupujeme na stanici Rabat Ville a smerujeme do hotela, ktorý sme si cestou vybrali v sprievodcovi. Je len pár metrov od stanice a majú voľnú izbu so sprchou, tak ho berieme na dve noci. Hotel nebol nič moc, izba s holými stenami a dvoma krivými posteľami, ale bol čistý a na dobrej polohe, tak nám vyhovoval a nič viac nám nechýbalo. Večer ešte zájdeme na nákup a čo najskôr do postele po tomto náročnom dni.

5. deň - Rabat

Včera sme mysleli, že program na dnešný deň úplne vynecháme, no budíme sa už celkom v pohode. Po dlhom spánku celkom oddýchnutí a aj brušné problémy vyzerá, že ustúpili. Keď už sme tu, tak aspoň niečo vidieť musíme. Od vlakovej stanice neďaleko hotela sa odvážame modernou električkou k nedokončenej Hassanovej veži. Hassanova mešita a minaret sa začali stavať v dvanástom storočí a mali to byť najvyšší minaret a najväčšia mešita na svete v tom čase. Po smrti sultána, ktorý ju dal stavať, sa však nikdy nedostavala. Minaret má dnes zhruba 44 m, čo je asi polovica jeho plánovanej výšky a mešitu tvoria len stĺporadia, no aj tak určite stojí za návštevu.

Hassanova veža a nedokončená Hassanova mešita

Neskutočné mozaiky pri Mauzóleu Mohammeda V. v Rabate

Hneď vedľa mešity sa nachádza aj Mauzóleum Mohammeda V. Prejdeme do vnútra popri čestnej stráži. Interiér je znovu nádherne vyzdobený ako všade v Maroku. Späť ideme rovnakou električkou k vlakovej stanici a potom už pokračujeme peši smerom k ruinám Chellah. Zvonka vyzerajú ako nejaká pevnosť, v skutočnosti sú to ruiny celého mesta. I keď sa to zdá, že to je celkom blízko, v horúčave nás tá prechádzka celkom vyšťaví. Pri vstupe nám ponúkajú aj sprievodcu, ale zhodujeme sa, že to zvládneme aj sami. Pri ruinách je pokojné prostredie a pomaly si ich prechádzame celé. Chellah je skvelé miesto aj na pozorovanie vtákov, no my tu vidíme len pár bocianov. Cestou späť už priateľka dosť nevládze a rozhodneme sa dnešný deň už len nakúpiť a dopriať si oddych na hoteli, aby sme zajtra zvládli presun do Meknésu a Fezu.

Chellah

6. deň – Rabat, Meknes, Fez

Vstávame čo najskôr, zbalíme veci a už smerujeme na vlakovú stanicu. Vyhliadli sme si vlak o ôsmej do Meknesu, a tak naň aj kupujeme lístky a ideme k nástupišťu. Tento vlak začínal jeho jazdu asi v Casablance, a tak už prichádza celkom zaplnený, ale našťastie nachádzame ešte nejaké voľné miesta a sadáme si. Cesta ide pohodlne a rýchlo a my len trocha podriemkavame a rozmýšľame, čo všetko nás dnes čaká. Do Meknésu prichádzame načas. Pred vlakovou stanicou je celkom chaos a pár ľudí nám ponúka taxíky, ale odmietame ich a smerujeme k svetlomodrým Petit Taxi. Šoféra sa najprv pýtame, či používa taxameter. Keď odkývne nastupujeme a necháme sa odviesť k bráne Bab Mansour. Platíme toľko, koľko je na taxametri, približne 2 eurá.

Oproti bráne Bab Mansour je veľké námestie Place el Hedim. Pôsobí na nás, akoby sa ešte len prebúdzalo a prichádzali naň prví ľudia. Prejdeme si ho okolo a pokračujeme vedľajšou bránou k Mauzóleu Moulaya Ismaila. Chvíľku nevieme presne ktorým smerom sa k Mauzóleu ide, no hneď to vyčítame z mapy a aj nachádzame. Je to len pár metrov od brány Bab Mansour. Pri vchode sedí starší pán, ktorý vyzve priateľku, aby sa zahalila, no stačí prehodenie šatky cez plecia a je to v poriadku. Vyzúvame sa a vstupujeme do vnútra. Vstupné je tu dobrovoľné, a tak im pri odchode dávame pár drobných. Keď sme prichádzali, tak tu boli asi len traja ľudia, no keď odchádzame akurát prichádza veľká skupina turistov a my sme radi, že sme to stihli pofotiť bez nich. Samotné mauzóleum bolo aj tak veľmi maličké.

Mauzóleum Mulaya Ismaila

Vraciame sa na námestie, ktorým znova prechádzame na jeho druhú stranu, kde sa nachádza múzeum Dar Jamai. Tu sa už platí aj vstupné a je zakázané tu fotiť. V múzeu sme úplne sami, a tak sa k nám pridá jeden ochrankár a všetko nám ochotne ukazuje a vysvetľuje. Keď sa konečne od nás trocha vzdiali, robíme pár fotiek. Keď vyjdeme von, okolo námestia sa už rozkladajú trhy, no veľmi na ne nemáme teraz chuť, a tak sa rozhodneme ísť späť na železničnú stanicu a pokračovať do Fezu. Odchytím prvý petit taxi, ktorý ide okolo a pýtam sa vodiča či používa taxameter. Ten ma zjavne vôbec nerozumie, a tak sa pýtam znova, no on len naštartuje a odchádza. Hneď smerujem k ďalšiemu taxíku, kde vodič prikývne, že používa taxameter, a tak nastupujeme. Taxikár je veľmi zhovorčivý a začne nám hneď niečo vysvetľovať, no po pár vetách ho stopneme s tým, že vôbec nerozumieme francúzsky, on zasa kývne, že vôbec nevie anglicky. Škoda, mohlo to byť zaujímavé, čo nám chcel povedať.  Kým čakáme na vlak do Fezu ešte niečo zjeme a vtedy sa pri nás zastaví starý pán s plynulou angličtinou. Popraje nám dobrú chuť a pýta sa odkiaľ sme a kam smerujeme. Potom nám porozpráva pár viet ako je vo Feze pekne a že je tam veľa turistov. Vlak, ktorý prichádza je trocha starší ako tie, ktorými sme išli predtým, ale aj tak je to úplne v pohode a našťastie už nie je ani taký plný.

Fez – Bab Boujloud

Po polhodinke vystupujeme vo Feze asi na najkrajšej železničnej stanici, akú som kedy videl. No len som si smutne pomyslel na tie naše slovenské a pokračoval k stanovišťu taxíkov. Cestou si nás odchytia dvaja chlapíci a ponúkajú nám taxík za 20 dirhamov na osobu. Pýtam sa, či majú taxameter. Tvrdia mi, že tu žiadny taxík nemá taxameter, odmietam ich a smerujem k červeným petit taxi. Tu sa pýtam vodiča, či používa taxameter a samozrejme prikývne. Dávame sa odviesť do mediny k bráne Bab Boujloud. Samozrejme, že to stálo 10 dirhamov a nie 40 ako tvrdili podvodníci pred stanicou. Tu máme aj vyhliadnutý hotel Bab Boujloud, ktorý je len pár metrov od brány, a tak mierime rovno tam. Zisťujeme, či majú voľnú izbu, a rovno si ju ideme aj pozrieť. Izba je čistá s klimatizáciou, kúpeľňou, raňajkami a internetom za priaznivú cenu. Berieme. Dávame si trocha oddych na izbe a popri tom pozeráme autobus o dva dni z Fezu do Chefchaouenu. Už z recenzií na internete sme vedeli, že tento autobus býva celkom vypredaný a nanešťastie aj teraz sú v ňom už len 4 voľné miesta. Utekáme preto hneď na recepciu, či by nám nevedeli tento lístok kúpiť. Mladík na recepcii nám chce pomôcť, no chce to zaplatiť našou kartou, ale na stránke CTM sa dá platiť iba marockou kartou. Angličtinu nemá najlepšiu, a tak je mu celkom zložité vysvetliť, že sa to nedá platiť našou kartou. Pani na recepcii navrhne, že to ešte môžeme ísť kúpiť do kancelárie CTM, a tak berieme taxík a ideme to kúpiť rovno tam. Ešteže sú tie taxíky také lacné, 1 euro tam a 1 späť.

Večer ešte zájdeme trocha do mediny, pozrieme si Medersu Bou Inania, ktorá sa nachádza blízko nášho hotela. Ako všetky medersy – náboženské školy, aj táto je krásne vyzdobená, ručne vyrezávanými drevenými stropmi a dlaždicovými mozaikami. Neskôr vyberáme jednu z reštaurácii na začiatku mediny  a sadáme na večeru. Skúšame znova iný tajin, ktorý je veľmi chutný. Celkom humorné je sledovať čašníka, ktorý neovláda angličtinu a behá sa pýtať čašníka do susednej reštaurácie, aby mu preložil, čo sme povedali. Chvíľu ešte pozorujeme večerný ruch v medine a potom sa poberieme na hotel.