Okolo Islandu

Prvý deň bol vlastne len na presun z Bratislavy do Londýna. Všetci štyria členovia našej „expedície“ sa náhodou stretávame už v autobuse číslo 61 smerom na letisko, tým odpadáva plánované hľadanie stratených členov. Odlietame o 14:35, na letisku v Bratislave išlo všetko hladko až na rozmery mojej príručnej batožiny, ktorá by sa do tých povolených nevošla ani náhodou, tak sme sa pokúšali ešte niečo prebaľovať a prekladať no zmenšiť ju nebola šanca. Nakoniec som našťastie prešiel úplne v pohode a batožinu vôbec nikto neriešil. Let bol úplne v pohode, ubehol nám celkom rýchlo a už sme pristávali na letisku London Luton. Londýn nás privítal extra chladným počasím a dúfali sme, že na Islande to bude aspoň trocha lepšie. Na letisku sme si len vybrali niekoľko britských libier z bankomatu, dali krátku prechádzku, večeru a zaľahli do postelí, tešiac sa na dobrodružstvá, ktoré začínajú nasledujúcim dňom.

Druhý deň – Konečne sme na Islande!

Vstávame o pol piatej, rýchlo len pobalíme tých pár vecí, čo sme stihli vybrať a odchádzame na letisko. Tu vládne strašný chaos. Rady na odovzdanie batožiny sú nekonečné, a tak dúfame, že sa to nejako pohne a my to všetko stihneme. Nakoniec sa nám ospravedlňujú za chaos, že je spôsobený chybou v systéme, no mne len prebehne hlavou, aby chyba v systéme neposlala našu batožinu iným letom EasyJetu. Na Gate sme ako prví, rozmery príručnej batožiny našťastie znova nikto nekontroluje a tak sa približne o 7:35 dvíhame k oblakom smer Island. Môj prvý let EasyJetom v ničom nejako nenadchol, ale zasa ani nesklamal, proste low-cost. Počas letu ešte plánujeme a dolaďujeme detaily a tak ani neviem ako rýchlo to ubehlo a už sme znova na zemi. Na letisku sa veľmi nezdržujeme, vyberieme z bankomatu 20 000 islandských korún, vieme, že všade sa dá platiť kartou, ale pre istotu ak by sme náhodou potrebovali hotovosť. Zoberieme nejaké brožúry, mapy a letáčiky a ideme smerom do autopožičovne, ktorá sa nachádza pár metrov od letiska.

Pred autopožičovňou nás už čaká odstavené naše auto, rýchlo ideme vyriešiť byrokraciu. Dokupujeme pre istotu ďalšieho vodiča, predsa len ešte nemám úplne doliečené koleno a ak by úplne odišlo, aby ma mohol niekto zastúpiť. Auto sme zaplatili už z domu, a tak nám len vysvetlia podmienky poistenia – pracovník sa pýta, či máme ešte nejaké externé poistenie, vravíme mu že máme, tak je spokojnejší, poznačia si údaje o bankovej karte. Potom sa ešte informujeme či môžeme jazdiť po F-kových cestách, dostávame kladnú odpoveď, no aj informáciu, že sú ešte všetky F-kové cesty uzavreté pre stále vysokú vrstvu snehu. Po podpísaní papierov ideme ešte obhliadnuť auto, dostávame plnú nádrž a všetky škrabance značíme na papier a podpisujeme. Dostávame asi ročnú Daciu Duster 4x4, ako sme si rezervovali, ktorá mala najazdených takmer 52 000km.

V požičovni išlo všetko hladko, a tak sa len rýchlo zoznámime s naším autíčkom, nahádžeme batožinu do kufra a pred jedenástou sa vydávame z letiska smer Reykjavík. Hneď za letiskom zastavujeme pri veľkom Bónuse, ktorý ale otvárajú až o jedenástej, tak chvíľu čakáme a potom nakupujeme potraviny a vo vedľajšej benzínovej pumpe plynovú bombu. Pokračujeme smerom na Reykjavík, ktorý však iba čo najrýchlejšie prechádzame a ideme smerom na Akureyri. Hneď ako opustíme mesto sa nám ukazujú nádherné výhľady na okolitú prírodu, ktoré vlastne neprestávajú až do konca našej cesty. Pri čistinke s vodopádom a lavičkami stojíme a dávame si obed.

Takéto výhľady sú na Islande na každom rohu

Po krátkej prechádzke pokračujeme ďalej, prechádzame tunelom, ktorý je jediným spoplatneným úsekom na Islande. Za tunel sa platí po jeho prejdení a je to možné aj v hotovosti aj kartou. Treba si dať pozor na to, že sú tam dva pruhy. Jeden asi pre kamióny, ktoré platia ináč a potom pre osobné autá, ktoré platia na mieste. Samozrejme, že vchádzam do pruhu, ktorý nebol určený pre nás a tak rýchlo cúvam a zaraďujem sa do správneho. Za prejazd tunelom platíme 1000 ISK (6,6 EUR). Za Reykjavíkom nás zastihne párkrát menšia prietrž mračien, no po chvíľke sa vyčasí a už je stále pekné slnečné počasie.

Pokračujeme ďalej na sever po ceste číslo 1 až k odbočke číslo 711, kde odbáčame smerom k Hvítserkur, zaujímavému skalnému útvaru. Tu si dávame kratšiu prechádzku, užívame si výhľady a pekné počasie. Hľadáme tulene, ktoré by sa tu mali nachádzať a nakoniec aj objavíme menšiu kolóniu, ktorá je ale veľmi ďaleko, tak si ju pozrieme len priblížením cez objektív a pokračujeme späť k ceste číslo 1. Tento úsek je nádherný prechádzame cez zasnežené kopce, pod ktorými sú zelené lúky a tak zastavujeme prechádzame sa a fotíme. Týmto spôsobom prichádzame až do Akureyri. V meste sú dva kempy. Po natankovaní prichádzame k prvému, ktorý je bohužiaľ ešte zatvorený, samozrejme otvárajú zajtra. Druhý kemp Hamrar je našťastie otvorený, tak ostávame, rýchlo večer ešte varíme, staviame stany a zaliezame do spacákov.

Hvítserkur

Hneď prvý deň nás zaujalo niekoľko vecí. Všade okolo cesty bolo množstvo koní a oviec. Čo sme síce čakali, že tu budú, no nie až v takom množstve ako boli. Ďalej všade písali, že na Islande nie sú žiadne stromy, čo by som povedal, že tiež nie je pravda, stromy a aj lesy sme nachádzali počas celej našej cesty. Cesty sú kvalitné a nie je problém ísť takmer stále 90 km/h dokonca aj na tých, ktoré nie sú asfaltové, no tam je povolená iba 80 km/h.

Tretí deň – jazerá, krátery , vodopády

Prvú noc v stane som sa celkom vyspal, dokonca až nad moje očakávania. Bola síce trocha zima, no tieto muchy musím ešte do ďalšej noci vychytať. Slnko v noci síce na pár hodín zašlo, no celú noc bolo úplne vidno. Na to dobre poslúžili klapky na oči z lietadla. Čelovku a baterky sme našťastie nechali doma. Ráno ešte bola hmla, no kým sme sa naraňajkovali a zbalili tak sa rozplynula a mohli sme si znova užívať pekné počasie. Opúšťame kemp a prechádzame cez fjord Eyjafjordur a pokračujeme druhou stranou ďalej smerom k jazeru Mývatn. No už po pár metroch na druhej strane musíme zastať. Po našej ľavej strane sa nám ukazuje nádherný výhľad na mestečko Akureyri s krásnymi zasneženými kopcami v pozadí. Výhľad je to neskutočný, a tak si ho chvíľu užívame a potom pokračujeme ďalej cez kopce.

Akureyri – najväčšie mesto na severe Islandu

Cestou si dáme ešte pár kratších zastávok na fotenie až prichádzame k prvému z väčších vodopádov Islandu na našej ceste: Godafossu. Vodopády mám strašne rád. Fascinuje ma množstvo tej padajúcej vody, ktorá sa nikdy neminie. A tak aj tu trávime hodnú chvíľu fotíme sa a užívame si pekné počasie a postupne pokračujeme smerom na Mývatn.

Už cestou ako sa približujeme k jazeru, zbadáme na čelnom skle auta pribúdajúce hnedé fliačiky, akoby padal nejaký prach s vodou alebo nejaké blato, ktorých je čím ďalej tým viacej. Rozmýšľame, čo by to mohlo byť, až prichádzame k pseudokráterom Skutustadir. Pseudokrátery nevznikajú výbuchom sopky, ale explóziou vodnej pary, ktorá vznikla pod povrchom zeme, keď sa tečúca láva stretla s vodou. Zastavujeme na parkovisku a všetci turisti, ktorých vidíme z auta sú zabalení v sieťkach a odháňajú od seba miliardy komárov. Vtedy nám aj došlo, že malé hnedé kvapky na čelnom skle boli vlastne komáre, ktoré sme zrážali. My bohužiaľ sieťky nemáme, a tak si len pozakrývame, čo najväčší povrch tela a vystupujeme z auta. Hneď aj nás začnú obletovať a sadajú na nás miliardy komárov. Také množstvo som nevidel ešte nikde. Našťastie neštípu, len sú celkom dotieravé a všade si sadajú a pchajú sa. Zo začiatku je to dosť nepríjemné a po pár minútach zisťujem, že to nemá význam sa obháňať a tak si ich už nevšímam. Prechádzame sa okolo kráterov, na zopár aj vystúpime, trávime tu len chvíľku, keďže nám to tu znepríjemňujú komáre, ale ináč sa mi tu veľmi páči.

Pseudokrátery pri jazere Mývatn

Pokračujeme ďalej po ceste číslo 1, kde po pár kilometroch odbáčame ku kráteru Hverfjall. Tento kráter je omnoho väčší ako pseudokráteríky, pri ktorých sme boli pred chvíľou. Prezúvame sa do pevnejšej obuvi a pomaly vystupujeme na vrch krátera. Na vrchole je možnosť obísť celý kráter dokola, no my si len prezrieme výhľady, pofotíme a pokračujeme ďalej. Prechádzame okolo geotermálnej elektrárne vedľa, ktorej je jazierko s úplne svetlomodrou vodou, ktorá vyteká z elektrárne, no zastavujeme až v polke kopca, kde je menšie parkovisko s výhľadom na okolie. Tu si dáme aj obed z našich zásob a posilnení sa vrátime nachvíľu späť k modrému jazierku.

Odtiaľ už ideme za kopec smerom k Námafjall. Od miesta, kde sme obedovali je to len kúsoček, a tak hneď zastavujeme. Toto je oblasť, kde sa nachádza množstvo bahenných bazénikov s bahennými sopkami a teplota zeme tu dosahuje niekde až 100 stupňov. Nachádzajú sa tu tiež Fumaroly, čo sú kotly, ktoré neustále vypúšťajú do svojho okolia plyny a paru. Zem je tu sfarbená rôznymi odtieňmi sivej a oranžovej farby a všade po okolí sa nachádzajú jazierka s bublajúcim bahnom. Neskutočné miesto.

Bublajúce bahno v Namafjall

Ďalšou zaujímavosťou Islandu, ktorú navštevujeme je sopka Krafla. Táto sopka je pre nás zaujímavá tým, že v jej kráteri je zelené jazero, na ktoré je úžasný výhľad z hrany krátera. V čase našej návštevy je ešte okolo krátera celkom dosť snehu rovnako aj v krátery sú ešte kusy ľadu a niektoré záveje dosahujú aj niekoľko metrov. Sneh na okolí ešte viac zvýrazňuje krásnu zelenú farbu jazierka. Prechádzame sa po hrane krátera, ale dosť tu fúka vietor.

Kráter Krafla

Ďalšou islandskou zaujímavosťou, ktorú máme v pláne navštíviť je najsilnejší vodopád v Európe Dettifoss. Cestou k nemu sa ešte zastavujeme na lávových poliach a potom už smer vodopád. Zastavujeme na parkovisku a k ako prvému sa vyberáme k vodopádu Selfoss, ktorý je kúsoček nad Dettifossom proti prúdu rieky a je aj o poznanie menší. Počasie nám tento deň vyšlo ideálne. Celý deň sme mali úplne jasno a tak aj pri Dettifosse sa fotíme s jednou dúhou, potom aj dvomi súčasne a užívame si nádherné výhľady.

Neskutočná sila prírody  - vodopád Dettifoss

Už sa zvečerieva a plánom na dnešný deň bolo ešte dostať sa k Ásbyrgi a tam prespať v kempe. No medzi Dettifossom a Ásbyrgi je cesta uzavretá pre množstvo snehu. Čo sme síce vedeli ešte doma, že je uzavretá, no dúfali sme, že kým tu dôjdeme, otvoria ju. No nestalo sa tak. A obchádzať to celé cez Húsavík je celkom ďaleko a stratili by sme dosť času, a tak meníme plány. Rozhodneme sa pokračovať smerom v našej ceste a hľadať kemp, kde sa ubytujeme. Cestou zastavujeme pri vodopádoch a obdivujeme okolitú prírodu až sa večer dostávame do mestečka Egilsstadir, kde zakempujeme v kempe s nezapamätateľným názvom Tjaldsvadid Egilsstodum. Je síce ešte pekne vidno, ale je už po desiatej večer a recepcia kempu je už zavretá. Pýtame sa vo vedľajšom pohostinstve, no dozvedáme sa len, že môžeme kempovať  a zaplatiť ráno, a tak kempujeme. Je to mestský kemp, ktorý má slušné sprchy, elektriku a všetko vybavenie čo potrebujeme, tak ostávame. Je tu napríklad aj práčovňa, no túto nevyužívame. Snažíme sa čo najskôr zaliezť do stanov, ale i tak je už tesne po polnoci keď zaspávame.

Štvrtý deň – Tulene a ľadovce

Ráno vyrážame z kempu pred deviatou, natankujeme a smerujeme už pomaly na juh. Cesta číslo 1 po pár kilometroch v tomto úseku už nie je asfaltová a odbáča smerom na pobrežie, my si našu cestu skracujeme a odbáčame na cestu číslo 939. V niektorých jej úsekoch sú okolo cesty aj štvormetrové záveje snehu, samozrejme zastavujeme a fotíme. Krajina v tomto úseku sa nám veľmi páči, je tu množstvo menších vodopádov a nádherné výhľady: pod nami fjord a inverzia, celkom často aj stojíme. V takomto tempe prichádzame až do dedinky Djupivogur. Tu sa počasie dosť zmení. Od rána sme mali pekne slnečno, no tu sú husté mračná a mám pocit akoby boli len pár metrov nad našimi hlavami. V dedinke zastavujeme v potravinách a pri zaujímavých sochách vtáčích vajec. Na pobreží sa tu nachádza 34 vajec, ktoré reprezentujú 34 vtáčích druhov nájdených na Islande. Každé má iný tvar a farbu, odzrkadľujúce skutočné vajcia týchto vtákov.

Vajcia v dedinke Djúpivogur

Pokračujeme znova smerom na juh, počasie sa znova zlepšuje a vedľa cesty sa ukazujú strmé skalné bralá. V jednom úseku zastavujeme a na odpočívadle varíme obed. Cestou prechádzame cez tunel za ktorým hneď zabudneme odbočiť no nejdú žiadne autá tak to rýchlo otáčame a smerujeme k Stokksnes. Ide tu cesta, ktorá už nie je ani na mape, len je vyjazdená autami v piesku a dajú sa tu vidieť tulene, tak dúfame že ich uvidíme. Cestou nestretáme ani jedno auto, no po príchode nás prekvapia dva autobusy plné dôchodcov, ktoré tu sú. Tulene síce vidíme, ale znova vo veľkej diaľke na ostrovčekoch, ktoré sa nachádzajú niekoľko desiatok metrov od pobrežia.

Cesta č.1 alebo tzv. ring road na východe Islandu

Postupne prichádzame až k ľadovcovej lagúne Jókulsarlón, v ktorej pláva množstvo ľadovcov rôznych veľkostí. Lagúnu si prechádzame z oboch strán a obdivujeme všemožné útvary. Rovnako fotíme tulene, ktorých tu niekoľko pláva v lagúne a prichádzajú celkom blízko k nám. Tiež fotíme vtáky, ktoré poletujú okolo, a ktorým sa to asi veľmi nepáčilo, keďže zaútočili na jednu kamarátku z našej výpravy. Prechádzame ešte k miestam, kde sa lagúna vlieva do mora. Je tu množstvo menších ľadových krýh vyplavených na pláži s čiernym pieskom. Pri ľadovcovej lagúne sme mali asi najchladnejšie počasie počas celej cesty. Naobliekaní sme v zimných bundách, čiapkach a rukaviciach a aj tak sme poriadne premrzli.

Ľadovcové jazero Jókulsarlón

Cestou ako pokračujeme po pravej strane vidíme ľadovec Vatnajokull. Hľadáme stále odbočku ako sa k nemu dostať. Po pár prejdených odbočkách nakoniec jednou odbáčame a ideme ešte asi 3 kilometre po prašnej ceste až prichádzame k ľadovcu. Tu je asi najkrajšie miesto, ktoré sme navštívili. Teda aspoň mne sa páčilo zo všetkého najviac. Je tu úplne bezvetrie, sme tu takmer sami, nad nami je úplne modrá obloha a pred nami jazero z roztopeného ľadovca a veľký ľadovec, ktorý končí v tomto jazere. Len ticho sedíme a počúvame ako pomaly steká voda a odpadávajú kusy ľadu a relaxujeme.

Je už podvečer a už máme v pláne len nájsť kemp a ubytovať sa. Prichádzame až k národnému parku Skaftafell a k rovnomennému kempu. V tomto národnom parku sa nachádza čadičový vodopád Svartifoss, ktorý plánujeme navštíviť, no k tomuto vodopádu je to približne 45 minútová túra. Tá ostáva na ráno. Kemp je pekný, no je to najdrahší kemp, ktorý máme počas celej cesty. Platíme 37 eur za 4 osoby. Večer tradične už len staviame stany, varíme večeru a okolo polnoci za pekného svetla líhame do stanov.

Piaty deň  - túra aj kúpanie v teplých prameňoch

Ráno opustíme kemp, auto zaparkujeme na parkovisku pri začiatku chodníka a pár minút pred deviatou vyrážame na túru k čadičovému vodopádu Svartifoss. Už cestou sú pekné výhľady na potok, ktorému proti prúdu stúpame a vodopády na ňom. Túra je to jednoduchá a na začiatku je označené, že by to malo trvať približne 45 minút, no nám to trvá dlhšie, keďže viackrát zastavujeme, fotíme a užívame si pohľady. Samotný vodopád aj jeho okolie sú veľmi pekné, výhodou bolo, že sme tu išli hneď ráno. Nebolo tu ešte toľko turistov. Cestou späť už stretávame viacej turistov, ktorí idú smerom k vodopádu, no my ešte odbočíme na jeden kopček, z ktorého je dobre vidieť okolité hory a ľadovec. Keďže máme zasa nádherné slnečné počasie kráčame v krátkych tričkách a užívame si výhľady. 

Čadičový vodopád Svartifoss

Túra nám zabrala takmer celé doobedie a ďalšou našou zastávkou je mestečko Vík. No ešte cestou zastavujeme pri Laufskálavarda, mieste, kde kedysi stála farma, ale zničil ju výbuch sopky. Odvtedy tu všetci, čo odtiaľto prechádzajú ukladajú pre šťastie kamienky jeden na druhý. Je tu celé pole takýchto stĺpikov z kamienkov. Tu si aj varíme obed a potom už zastavujeme vo Víku. Prejdeme po pár obchodoch zo suvenírmi, no veľa nekupujeme. Nakoniec aj zisťujeme, že to bolo dobré, lebo neskoršie nachádzame aj lacnejšie suveníry.

Zastavíme sa ešte v miestnom informačnom centre, zistiť informácie či náhodou neotvorili F-kové cesty, ktorými sme mali v pláne prejsť do Dúhových hôr, no dozvedáme sa zlé informácie. Cesta do Dúhových hôr je stále uzavretá a aj chlapík v informačných službách sa čuduje, že prečo ešte stále, keďže po minulé roky bola v tomto čase už otvorená. Pre nás to však znamená, že Dúhové hory budem musieť z nášho programu vypustiť.

Z Víku pokračujeme po ceste číslo 1 a po pár kilometroch odbáčame na cestu číslo 215 smerom k pobrežiu, kde sa nachádza Reynisdrangar, čo sú vlastne čadičové skaly trčiace z mora. Podľa legendy to boli traja trolovia, ktorí sa pokúsili utopiť loď, ale prekvapil ich východ slnka a premenili sa na kameň. Je tu veľká čierna pláž po ktorej sa prechádzame a máme pekný výhľad na vzdialenú skalnú bránu Dyrhólaey. Sú tu znova čadičové skaly, po ktorých sa dá liezť čo si aj skúšame. A keď už máme prechádzania dosť, tak pokračujeme pár metrov ďalej cestou číslo 218 priamo k Dyrhólaey.

Dyrhólaey je najjužnejší bod Islandu a je odtiaľto znova výhľad na celú pláž, kadiaľ sme sa pred chvíľou prechádzali a na Reynisdrangar. Plánovali sme tu fotiť puffiny, no bohužiaľ tu žiadneho nevidíme a je tu aj celkom veterno, tak to balíme a pokračujeme ďalej.

Čadičové skaly na pláži Reynisdrangar

Na Islande sme sa chceli aj okúpať v nejakých tých termálnych prameňoch. Nemali sme namysli predraženú Modrú Lagúnu, kde chodia všetci turisti, ale skôr niečo o čom nevie až tak veľa ľudí. Pred odchodom som vyhliadol bazén Seljavallalaug v prírode priamo pod sopkou Eyjafjallajokull, ktorú asi väčšina poznáte. Aj za pomoci informácii od domácich míňame vodopád Skogafoss pokračujeme ďalej a odbáčame cestou číslo 242 a na jej konci parkujeme. Berieme plavky a uteráky a pokračujeme ešte približne 15 minút peši. Dúfali sme, že budeme v bazéne sami, no kúpe sa už v ňom asi 10 ľudí a stále niekto odchádza a prichádza. Nevadí, hodíme sa do plaviek a už skáčeme do bazéna. Kúpanie v bazéne má neskutočné čaro. Sedíme si v horúcej vode a okolo nás strmé bralá a vodopády.

Bazénik s horúcou vodou v horách na juhu Islandu

Vykúpaní sa potom vraciame k autu a pár kilometrov späť do kempu pri vodopáde Skogafoss. Tento kemp je zaujímavý tým, že sú tu síce sprchy a záchody, ale nie je tu žiadna recepcia iba lístok, že medzi 23:00 a 00:00 príde zamestnanec kempu vyberať poplatok za kempovanie. Zakempujeme a pred polnocou prichádza zamestnankyňa, ktorej platíme za kemp. Zaujímavé bolo, že všetky kempy, kde sme spali bolo možné platiť kartou. Aj tam kde nebola žiadna recepcia ako napríklad v tomto kempe mali zo sebou prenosný terminál, pomocou ktorého sme zaplatili.

Šiesty deň  - vodopády a ostrovy Vestmannaejar

Ráno ma budia kvapky dopadajúce na náš stan, tak rýchlo vstávame pozerám, že už je aj celkom dosť hodín, a tak balíme stan, aby nenamokol. Našťastie to nie je nejaký veľký dážď, ale iba chvíľková prehánka. Deň začíname prehliadkou vodopádu Skogafoss, ktorú sme už večer nestíhali. Najprv si pozrieme a pofotíme vodopád zospodu, potom pokračujeme po schodoch na jeho vrchol, kde je vybudovaná aj terasa s výhľadom na vodopád a nakoniec ideme ešte chodníčkom k stredu padajúcej vody. Tu sa nachádza aj známa tvár Elfa, ktorý pozerá na vodopád.

Vodpády Skogafoss

Potom smerujeme do predajne suvenírov, ktorá je kúsok od vodopádu. Dokupujeme novú plynovú bombu, keďže stará pomaly dosluhuje a pýtame sa predavačky na informácie o nejakých prírodných miestach, kde by sa dalo ešte kúpať a o miestach, kde by sme mohli fotiť Puffinov. Pracovníčka je veľmi milá, zavolá nás k počítaču a spolu s nami vyhľadáva informácie. Na fotenie Puffinov nám odporúča Dyrhólaey, kde sme ale boli včera a žiadneho sme nevideli, okrem toho nám odporúča, že sa dajú vidieť na ostrovoch Vestmannaeyjar, kam pláva loď z prístavu Landeyjahöfn‎.

Vyrážame od vodopádu Skogafoss a smerujeme rovno k ďalšiemu vodopádu Seljandfoss. Tento vodopád je trocha iný ako všetky ostatné, ktoré sme doteraz videli. Je tu možnosť aj zájsť za padajúcu vodu z vodopádu. Odtiaľto ideme rovno do prístavu Landeyjahöfn. Keď tam prichádzame akurát o pár minút odchádza loď, a tak sa rýchlo rozhodujeme, kupujeme lístky a už sa aj plavíme na ostrovy. Loď nie je najmenšia, no na morskej hladine sa aj tak pekne kolíše. Plavba trvá asi štyridsať minút a míňame pri nej dva menšie ostrovy, na ktorých je akurát jeden dom, pár oviec a strmé útesy. Pri vstupe do prístavu na ostrove Heimaey sa nám naskytnú nádherné výhľady na strmé a vysoké útesy, v ktorých sú rôzne jaskyne a množstvo vtákov, no bohužiaľ nie puffiny, ktoré by sme chceli vidieť. Najbližšia loď z ostrova späť odpláva asi za 50 minút, a tak keďže sa tu nechceme veľmi zdržať si dávame len krátku prechádzku po mestečku a prístave, kupujeme lístky a smerujeme späť.

Neskutočné výhľady z lode na ostrovy Vestmannaeyjar

Z prístavu potom už naberáme smer Zlatý trojuholník a zastavujeme sa pri krátery Kerid. Kráter je zaujímavý, prechádzame si ho dookola najprv po vrchu krátera a potom zostúpime na jeho dno a obchádzame okolo jazierka, ktoré sa v ňom nachádza. Kráter vznikol asi pred 6500 rokmi a hĺbka jazera v krátery závisí od množstva podzemnej vody. Mení sa od 7 do 14 metrov, ale nikdy nevysychá. Tento kráter bol jediná zaujímavosť na Islande, kam sa platil 2 eurá vstup.

Odtiaľto smerujeme hľadať teplé pramene Hrunalaug, ktoré sú neďaleko dedinky Fludir. Ich nájdenie nám dalo celkom zabrať, keďže to bolo úplne mimo všetkých normálnych ciest a bez pomoci domácich, ktorých sme sa pýtali okolo cesty by sme ich ani nenašli. Po príchode na miesto nás ale čakalo prekvapenie. Prameň bol celkom malý a grilovalo pri ňom asi 10 poľských spoluobčanov, a tak sme to zabalili a išli hľadať kemp na prespatie. Po dlhšom hľadaní sa dostávame ku kempu Laugagerdi, v ktorom sme úplne sami. Tento večer nám prvý krát celý večer jemne popŕcha a rovnako to ostáva aj keď zaliezame do stanov, aspoň ich otestujeme, či vydržia a nepremoknú.

Kráter Kerid

Siedmi deň  - Zlatý trojuholník

Stany to do rána našťastie vydržali. Nepremokli a my sa budíme pekne v suchu. Našťastie už ani neprší. Dnešný deň máme na pláne Zlatý trojuholník a hneď z kempu smerujeme k vodopádu Gullfoss. Pri tomto vodopáde je už o poznanie viacej turistov ako pri tých všetkých predošlých, ktoré sme doteraz videli. Od vodopádu smerujeme ku Gejzíru. Najviac nás samozrejme zaujíma gejzír Strokkur, ktorý strieka vodu do najväčšej výšky, no je tu aj množstvo ďalších jazierok s vriacou a bublajúcou vodou. Je tu také množstvo ľudí, že sa medzi nimi normálne strácame a celkom humorné je sledovať ako všetci čakajú okolo Strokkuru s nastavenými fotoaparátmi a prstami na spúšti, kedy vystrekne.

Našou poslednou zastávkou zo Zlatého trojuholníka bol národný park Pingvellir. Toto miesto má veľký význam pre históriu Islanďanov, keďže tu bol založený prvý parlament už v roku 930. Zároveň sa tu stretávajú dve tektonické platne Euroázijská a Severoamerická, ktoré sa od seba neustále odďaľujú asi o dva centimetre ročne.

Gejzír Strokkur

Z Pingvelliru smerujeme k vodopádu Glymur. Cestou nás zastihne poriadna prietrž mračien, takmer sa mi ani nedá šoférovať v tom najsilnejšom lejaku. Našťastie trvá len pár minút a hneď sa znova vyčasí. Na koniec cesty prichádzame asi večer okolo siedmej, no ku Glymuru je to asi 5 kilometrová túra, čo už nie je ideálne takto na večer. Rozhodneme sa to nechať na skoro ráno a ideme nájsť čo najbližšie ubytovanie. Po pár kilometroch od cesty na vodopád prichádzame na farmu Bjarteyjarsandur. Vyzerá to tu úžasne. Mladý majiteľ tu ponúka ubytovanie v domčekoch, no nám ukazuje miesto na kempovanie. Má tu aj malé múzeum, kde vystavuje staré autá a traktory. Okrem toho tu máme k dispozícii aj kuchynku, sprchy a všetko čo potrebujeme. Je to najlacnejšie ubytovanie, ktoré sme na Islande mali. Počas prípravy večere nám majiteľ púšťa videá o jeho farme a vysvetľuje ako to tam funguje. Prichádza sa tu ubytovať tiež skupina českých turistov, s ktorými prehodíme pár slov a pred polnocou znova zaliezame do stanov.

Národný park Pingvellir

Ôsmi deň  - Túra k vodopádu Glymur a Reykjavík

Z farmy odchádzame už pred ôsmou. Počasie je ideálne, úplne jasno, a tak smerujeme na túru k vodopádu Glymur. Je to najvyšší vodopád na Islande. Spravili sme celkom dobre, že sme sa na túru vydali skoro ráno, cestou tam nestretávame žiadnych turistov. No cesta k vodopádu nie je veľmi dobre značená, ide sa okolo hlbokého kaňonu, do ktorého vodopád padá. Cesta vedie cez potok a ďalej po pravej strane kaňonu. No keďže je tu lavička len do polovice potoka a druhú polku je potrebné prebrodiť sa cez potok, my sa vydávame ľavou stranou. A toto nebolo dobré rozhodnutie. Z ľavej strany nie je vodopád takmer vôbec vidieť, tak máme výhľady akurát na kaňon do ktorého padá a jeho vrchol. I keď na vrchole prechádzam aj na druhú stranu, no veľmi ani to nepomáha. A tak sa vraciame späť. Cestou už stretávame množstvo turistov, ktorí smerujú k vodopádu.

Kostol Hallgrímskirkja v Reykjavíku

Ostáva nám už len posledný bod nášho programu: hlavné mesto Islandu Reykjavík. Prichádzame tu okolo obedu. Zaparkovať sa nám podarí pri škole, priamo za kostolom Hallgrímskirkja, čo je asi najznámejšia pamiatka v Reykjavíku. Vstupujeme aj dovnútra, je veľmi jednoduchý, ale pekný. Za vstup na vežu je poplatok 7 eur, čo sa nám zdá celkom dosť, tak to vynechávame. Potom si dávame asi troj-hodinovú prechádzku centrom mesta. Dokupujeme všetky suveníry, ochutnávame tradičnú Islandic meat soup – jahňaciu polievku a islandskú zmrzlinu. Po dlhšom rozmýšľaní nakoniec kupujem aj tradičný, ručne robený islandský sveter zo 100% ovčej vlny. I keď jeho cena je veľmi vysoká cca 120 eur no po kúpení nás predavačka posiela do hlavného informačného centra, kde mi po vypísaní potrebných papierov vracajú cca 20 eur daň. Cestou z mesta sa ešte zastavujeme na pobreží pri známej soche lode Sunvoyager.

Zaujímavá socha lode Sunvoyager

Nasledujúci deň ráno už máme vrátiť auto do požičovne a odlietame, tak plánujeme prespať čo najbližšie pri letisku, aby sme sa nemuseli ráno veľmi presúvať. Prichádzame až na prvú pumpu pri letisku, kde sme stáli aj hneď po našom príchode na Island. Dobré je, že takmer na každej pumpe si tu môžete zadarmo vystriekať a povysávať auto. Tankujeme do plnej nádrže, vysávač tu majú pokazený, tak nevysávame a aspoň trocha striekame auto od tej najväčšej špiny, keď si všimneme, že nám fučí ľavé zadné koleso. Nemáme tušenie ako dlho a rýchlo nám to sfukuje. Najprv chceme koleso vymeniť, no nakoniec ho len dofúkame úplne do plna a ideme hľadať kemp. Dostávame sa až na Gardskagaviti, kde je aj miesto na kempovanie, a ostávame tu. Auto nechávame pre istotu zaparkované na pevnom povrchu pre prípad, že by sme menili koleso, ktoré nám stále pomaličky fučí. Večer sa ešte balíme a okolo polnoci zaliezame do stanov.

Polnočné slnko

Deviaty deň  - rozlúčka s Islandom

Ráno o druhej idem ešte skontrolovať koleso na aute, či náhodou úplne nesfúklo, aby sme ho stíhali vymeniť alebo ísť dofúkať, no našťastie ešte stále drží. Kemp opúšťame niečo po piatej. Sme kúsok od letiska a cestou sa ešte zastavujeme na pumpe, kde dofúkneme znova napoly sfúknuté koleso do plna. V požičovni úspešne vraciame auto a smerujeme na letisko. Tu už ide všetko celkom rýchlo, stretávame ešte našich kamarátov z Česka, ktorí odlietajú chvíľu pred nami do Bristolu. Moja nadrozmerná príručná batožina prejde našťastie zasa v poriadku a bez pokuty. Na letisku ešte míňame posledné islandské koruny, ktoré nám ostali a už aj sedíme v lietadle smerom do Londýna. Tento let ubehol asi najrýchlejšie zo všetkých letov, ktoré som doteraz absolvoval. Ešte sme ani nestihli vylietnuť a už som tvrdo spal a zobudil som sa až pri pristávaní v Londýne.

Island je nádherná krajina a určite je toho ešte veľmi veľa, čo sme tam nevideli, no aj tak sme s naším výletom spokojní. Hlavne nám super vyšlo počasie, keď nám zo 7 dní pršalo asi pol dňa, a myslím, že sme do tých siedmich dní vtesnali, najviac koľko toho išlo. Celkovo sme na islandských cestách spravili 2015 km. Konečný účet za celý výlet vrátane ubytovania, leteniek, auta, suvenírov a všetkých ostatných výdavkoch sa zastavil na 610 eurách na osobu (samozrejme nerátam stany, oblečenie a ostatné veci, ktoré sme nakupovali pred cestou a ktoré ešte môžeme využiť aj na iné cesty), čo sme s takou cenou pred cestou ani len nepočítali.