Národný park Triglav – perla Slovinska? Áno!

Do Slovinska, najzelenšej krajiny Európy, sme sa už chceli ísť pozrieť dlhšie. Lákali nás hory, kopce, vodopády a modrozelené rieky a jazerá. Letecké spojenie do Slovinska však nie je ideálne. Dá sa síce letieť napríklad z neďalekej Viedne, no je to dosť drahé a aj nepraktické, keďže sa letí do Ľubľany. Najlepšie je teda na cestu využiť auto, či už svoje alebo z požičovne. My využívame túto možnosť. Pôvodne máme v pláne ísť už v auguste, s pár kamarátmi, a tak je nás šesť. Týždeň pred odchodom sledujeme počasie a bohužiaľ ako naschvál ukazuje na celý víkend nonstop dážď. Odkladáme teda výlet na ďalší víkend, ale ani tento krát to nevyzerá o nič lepšie. Až o tri týždne sa počasie zlepšuje a my si narýchlo v robote berieme jeden deň dovolenky a v piatok konečne vyrážame na výlet. Bohužiaľ nikomu sa už nedá a tak ideme len dvaja.

Z Bratislavy k jazeru Bled

Z Bratislavy vedie do Slovinska niekoľko možných trás, či už cez Rakúsko alebo Maďarsko.  My sme zvolili trasu cez Rakúsko: Bratislava – Pandorf  – Wiener Neustadt –Graz –Klagenfurt –Loiblpass . Keďže sme odchádzali v piatok poobede, v Bratislave nás neminuli už tradičné zápchy. Po asi štyridsiatich minútach sme sa dostali za hraničný priechod v Jarovciach, kde sme si kúpili rakúsku diaľničnú známku za 9 eur na 10 dní. Dá sa tu kúpiť aj slovinská diaľničná známka, no my si ju nekupujeme, v Slovinsku by sme sa chceli vyhnúť diaľniciam.

Kranjska Gora

Kolón sme sa obávali aj v okolí Viedne, a tak sa rozhodujeme nevyužiť diaľnicu smerom na Viedeň, ale prejsť cez Pandorf a Neusiedl Am See do Wiener Neustadt. Nebolo to zlé rozhodnutie, cestou je len zopár dedín a na diaľnicu A2 sa napájame pri Wiener Neustadt. Odtiaľto už pokračujeme po diaľnici A2 až ku Klagenfurtu.  Cesta ubieha celkom rýchlo až kým nás pred Grazom nechytí poriadna búrka a lejak, ktorá s nami ide dobrých sto kilometrov a až tesne pred Klagenfurtom konečne prestáva pršať. Pri Klagenfurte sa dá odbočiť z diaľnice a do Slovinska prejsť cez horský priechod Loiblpass alebo pokračovať ďalej po diaľnici smerom na Villach a tu prejsť cez tunel Karawanke. Cesta cez tunel Karawanke je o niečo rýchlejšia, no prechod cez tunel je spoplatnený. My preto odbáčame z Klagenfurtu na Loiblpass, tým sa vyhneme aj slovinským diaľniciam a nemusíme kupovať diaľničnú známku.

V Slovinsku nie je núdza o krásne výhľady

Cesta sa za Klagenfurtom začína šplhať do kopca a prudkými serpentínami sa štveráme čoraz vyššie a vyššie. Po pár kilometroch sa konečne dostávame na najvyšší bod – štátnu hranicu medzi Rakúskom a Slovinskom. Nikto nič nekontroluje, a tak pokračujeme cez tunel na slovinskú stranu a ďalšími serpentínami dolu. Táto strana však už našťastie nemá až toľko zákrut ako rakúska. Treba si ale dávať pozor. V Slovinsku ideme v noci a celý čas popri lese. Stretávame toľko zvery, že by sa to dalo nazvať aj takým malým safari. Najprv zbadáme pri ceste menšie stádo sŕn, po chvíli od cesty uteká líška, popred auto nám rýchlou chôdzou prebehne ježko a nakoniec cez cestu skáče do výšky takmer meter veľká žaba. Chceme ju ušetriť a tak radšej brzdíme.

Na prvú noc máme vyhliadnuté dva možné kempy, prvý z nich sa nachádza len niekoľko kilometrov za hranicou. Odbočku najprv míňame, potom sa k nej znovu vraciame, ale kemp sa nám veľmi nepáči, a tak pokračujeme ešte o niečo ďalej ku kempu Perun Lipce. Napriek neskorej hodine je kemp otvorený a na recepcií visí oznam, že ak niekto príde po otváracích hodinách môže zakempovať a ráno sa zaplatí. A tak aj robíme. V stavaní stanu sme už celkom zruční, a tak aj v tme ho máme za chvíľku postavený a môžeme si konečne po dlhej ceste oddýchnuť.

Tíšinka pri Kranjskej Gore

Kranjska Gora

V noci nám trochu poprcháva, ale stan nám pekne drží a nepremokne nám.  Ráno sa už našťastie zobúdzame do pekného slnečného počasia. Po raňajkách balíme stan a vyrážame za prvou atrakciou –  k vodopádu Peričník. V dedine Mojstrana odbáčame z hlavnej cesty na úzku asfaltku, ktorá vedie asi 6 km popri krištáľovo čistej rieke. Cestou míňame celkom veľa turistov, ale našťastie pri vodopádoch sme takmer sami. Vodopád vidno už od parkoviska, ale krátkou prechádzkou sa dostanete až priamo k nemu. Vodopád padá z výšky vyše 50 metrov a zaujímavosťou je, že sa môžete prejsť aj poza neho. Rátajte ale s tým, že vás voda padajúca zo skalnej steny tak trochu osprchuje, avšak pohľad na vodopád zozadu stojí za to.

Vodopád Peričník

Od vodopádu pokračujeme ďalej do strediska Kranjska Gora, ktorá leží na úpätí Julských Álp a je odtiaľto nádherný výhľad na okolité kopce Triglavského národného parku a aj na najvyšší z nich vrch Triglav. Kranjska Gora je jedným z najznámejších horských stredísk v Slovinsku, hoci sa nachádza len v nadmorskej výške 800 metrov nad morom.  V lete okolie ponúka mnoho cyklistických či turistických chodníkov.  Vidíme tu hlavne strašne veľa cyklistov, a tak trochu ľutujeme, že tu nemáme bicykle a nemáme čas na nejakú menšiu cyklotúru.

Výhľad na hory Triglavského národného parku

Namiesto cyklistiky sa vyberáme k blízkemu jazeru Jasna s nádhernou jasnomodrou farbou. Jazero leží pred horským priesmykom Vršič, ktorý vedie cez Julské Alpy vo výške 1610 metrov. Cesta je veľmi obľúbená aj medzi motorkármi, ktorí si dávajú prestávku pri jazere Jasna.  My si ho celé obchádzame, pozorujeme ryby v ňom a nádhernú okolitú prírodu. Na jednej strane sa nachádza malá vyhliadka, na druhej zase socha legendárneho Zlatoroga, kozy so zlatými rohmi, ktorej podobu nájdete aj na slovinských pivách Laško.

Jazero Jasna

Slávny  Zlatorog pred jazerom Jasna

Malá zachádzka do Talianska

Od jazera Jasna sa presúvame len približne 13 km za slovinsko-talianske hranice k jazerám Laghi di Fusine. Pri jazerách si najskôr sadáme do jednej z dvoch reštaurácii, ktoré sa tu nachádzajú a dávame si na obed pravé talianske cestoviny. Menu je len v taliančine, a tak viac menej len hádame, čo si objednávame. Ale nakoniec  všetko čo sme si objednali bolo veľmi chutné. Po obede sa ideme prejsť okolo dvoch jazier. Voda v jazerách je neskutočne čistá a jasne tu vidno všetky trávy a riasy, ktoré rastú pod vodou. Horné jazero, odkiaľ je krásny výhľad na okolité hory, vyzerá, že nie je veľmi veľké, a tak si ho chceme obísť, ale nakoniec sa ukáže, že má toľko rôznych zátok a výbežkov, že sa prechádzka celkom predĺži.

Priezračné dolné jazero Lago di Fusine

Horné jazero

Poobede sa vraciame naspäť do Slovinska. Ešte predtým ako však prekročíme hranice si dávame krátku prechádzku pri jazere Lago del Predil. Kým pri jazerách Lago di Fusine bolo ticho, kľud a len pár ľudí, tu je oveľa živšie. Niekoľko ľudí sa tu člnkuje, kajakuje ,či  paddleboarduje a mnohí sa slnia na brehu. Dlho sa nezdržíme, keďže čas už celkom pokročil a smerujeme späť do Slovinska k dedine Bovec.

Lago del Predil

V okolí dediny Bovec

Len pár kilometrov od nej sa totižto nachádza naša posledná zastávka na tento deň – vodopád Virje. Autom sa vyvezieme vysoko nad dedinu a z parkoviska ideme ešte pár sto metrov dole do doliny, kde tečie neveľký vodopád Virje do kryštálovo čistého modrého jazierka. Je tu nádherne, a tak tu trávime takmer hodinu fotením, pozorovaním pstruhov vo vode a užívaním si posledných teplých slnečných lúčov.

Vodopád Virje

Vraciame sa do dediny Bovec, kde navštívime informačnú kanceláriu, zisťujeme možnosti kempovania a následne sa presúvame do kempového mestečka k rieke Korytnica. Tu si môžeme dokonca vyberať z niekoľkých kempov.  Ubytovaní sú tu najmä vodáci, ktorí sem prišli splavovať rieku na raftoch a kajakoch, dokonca jeden kemp vyzerá byť čisto slovenský. Nachádza sa tu aj reštaurácia, kde nám servírujú obrovské porcie. Keď sa najeme až do prasknutia, ideme sa ubytovať do jedného z kempov. Nasleduje už len rutinné stavanie stanu a končíme tento náročný deň.

Tiché zákutie pri vodopáde