Argentína, Paraguay, Brazília (2. časť)

V Buenos Aires sme ubytovaní v rovnakom hoteli ako prvú noc, keď sme sem prišli. Peši sa presúvame z prístavu a rovno nás aj ubytujú. My len zhodíme veci a ideme sa prejsť do časti mesta Puerto Madero, ktorá je neďaleko nášho hotela. Táto štvrť bola ešte pred niekoľkými rokmi dosť zlá a spustnutá štvrť. No v deväťdesiatych rokoch sa ju podarilo mestu úplne prestavať a znovu oživiť. Teraz sa tu nachádza  množstvo výškových budov s modernou architektúrou a táto časť mesta je veľmi pekná a bezpečná, takže ju aj domáci využívajú na prechádzky a trávenie voľného času. Nachádza sa tu aj známy most Puente de la Mujer alebo v preklade Most žien, ktorý sa stal symbolom moderného Buenos Aires.  My sa prechádzame, pozorujeme domácich a nakoniec vojdeme do jednej z reštaurácii, kde si všetci miestni kupujú obed a kúpime a dáme si ho zabaliť aj my. Potom si sadneme do parku, kde si vychutnávame pekné slnečné počasie a aj chutný obed.

Puente de la Mujer alebo v preklade Most žien

Na chvíľu si ideme oddýchnuť na hotel a poobede sa rozhodneme využiť free walking tour, ktoré sa podnikajú v Buenos Aires. Možností na free walking tour je niekoľko, my si vyberáme www.bafreetour.com. S rozhodnutím využiť túto tour sme spokojní, keďže prejdeme a spoznáme veľa zákutí mesta, ktoré by sme si sami nenašli a ani by nás asi nenapadlo tam ísť. Okrem toho sme mali možnosť sa popýtať aj na rôzne iné veci napríklad ako funguje zdravotníctvo, čo robia vo voľnom čase, ako sa tam zarába, žije a tak ďalej, keďže nás sprevádzala baba, ktorá celý život vlastne žije v Buenos Aires.

Tour začíname na Plaza San Martín a tu v okolí prechádzame viacero zaujímavých miest. Najprv ideme k Palacio San Martín, oproti ktorému sa nachádza Palacio Paz. Naša sprievodkyňa nám rozpráva o príbehy o zámožných rodinách, ktoré kedysi žili v týchto palácoch. Nachádza sa tu aj vôbec  prvá výšková budova, ktorá bola postavená v Buenos Aires: Edificio Kavanagh. Koluje legenda, že majiteľka tejto budovy Corina Kavanagh, bohatá slečna avšak bez aristokratických koreňov bola zamilovaná do syna bohatej a zámožnej rodiny Anchorena, ktorá bývala na opačnom konci námestia oproti bazilike, ktorú si dali postaviť a mali na ňu krásny výhľad. Táto rodina však nedovolila sobáš, kvôli, tomu že Corina nemala urodzené korene, a tak táto teda z pomsty dala postaviť mrakodrap presne tak, aby zakrývala výhľad na baziliku Basílica del Santísimo Sacramento, ktorá sa nachádza za ňou.

Prvá výšková budova v Buenos Aires - Edificio Kavanagh

Ďalej sa v tomto parku ešte nachádza Monumento a los caídos en Malvinas, pamätník zosnulým vo vojne o Falklandské ostrovy, v ktorých bojovala Argentína s Veľkou Britániou. Hovorí sa, že vojna trvala dva mesiace a desať dní. Dva mesiace, kým sa Briti priplavili na lodiach a desať dní, kým porazili Argentínčanov. Tiež sa tu nachádza aj veža Torre Monumental, ktorú volajú aj malý Big Ben, keďže táto veža bola dar od Britov a trocha sa na Big Ben aj podobá. Prechádzame cez námestie Plaza Embajada de Israel, kde kedysi stála Izraelská ambasáda, no bola zničená teroristickým útokom. Potom prechádzame na Plaza de Cataluña, kde sa nachádza fontána, z ktorej keď sa napijete určite sa do Buenos Aires ešte vrátite, ale rovnako sa tu nachádza aj dom s fiktívnymi oknami. Oproti sa nachádza francúzska ambasáda, ktorá je v čase našej návštevy obložená kvetmi a sviečkami a stráži ju niekoľko policajných áut, keďže pred pár dňami sa odohrali útoky vo Francúzsku.

Plaza San Martín

Cestou míňame ešte napríklad hotel Alvear Palace, ktorý sídli tiež v budove s veľmi zaujímavou históriou. Tour končíme pri veľmi známom cintoríne Cementerio de la Recoleta, pred ktorým sa nachádza malý parčík a napríklad aj najstarší strom v Buenos Aires. Do cintorína už dnes nejdeme, keďže už je po siedmej večer a cintorín už je zatvorený. V podstate rovnakou cestou ako sme prišli, sa aj vraciame na hotel. Keďže sme v Argentíne, plánujeme samozrejme ochutnať aj nejaký ten poriadny argentínsky steak. Takže sme si vybrali niekoľko top reštaurácií a večer sa vyberáme do jednej z nich, ktorá bola najbližšie k nášmu hotelu. Steak je obrovský a výborný i keď osobne mi ten v Uruguayi chutil viacej a rovnako výborné je aj argentínske vínko, ktoré si k nemu dávame.

Dnes pokračujeme v prehliadke Buenos Aires. Z hotela smerujeme okolo divadla Teatro Colón a známeho obelisku až k budove kongresu Congreso de la Nación Argentina. Oproti kongresu sa nachádza park a námestie Plaza de los dos Congresos, v ktorom je ale celkom dosť bezdomovcov a kadejakých povaľačov. Kúsok vedľa sa nachádza námestie Plaza Mariano Moreno, kde môžeme nájsť napríklad aj originál známej sochy Mysliteľ od Rodina, ale aj nultý kilometrovník, od ktorého sa počítajú všetky vzdialenosti v Argentíne.

My pokračujeme ďalej po ulici Avenida de Mayo. Na tejto ulici sa nachádza budova Palacio Barolo, ktorá je rovnaká ako sme videli v Montevideu a aj ju navrhoval rovnaký architekt. Na tejto budove je aj vyhliadka, no samozrejme, že akurát v ten deň, keď sme tam my, je zatvorené. Na tie vyhliadky máme proste smolu. Ako sa pozdejšie dozvedáme, tak nasledujúci deň sa konajú prezidentské voľby, a preto je dnes väčšina verejných inštitúcii zatvorená. Rovnako aj po zotmení je už zakázané podávať alkohol a tak. Na tejto ulici sa nachádza aj Café Tortoni, čo je jedna z najstarších kaviarní v Buenos Aires a niekde býva vyberaná aj do top desať kaviarní sveta, no teraz je už skôr navštevovaná turistami a miestni do nej už vôbec nechodia, keďže je aj predražená.

Socha Mysliteľ od známeho sochára Rodina a kongres

Buenos Aires by sa dalo označiť aj ako mesto protestov a demonštrácií. Keď sa to spriemeruje, tak vychádza, že v tomto meste prebieha niekoľko demonštrácií denne. Aj počas našej návštevy sme videli napríklad protest za vrátenie pôdy ľuďom, ktorým bola pôda násilne odobraná alebo protest za vrátenie Falklandských ostrovov Argentíne. Popri protestujúcich pokračujeme na námestie Plaza de Mayo, v okolí ktorého sa tiež nachádza množstvo zaujímavostí. Celému námestiu dominuje budova vlády, prezývaná aj Pink House. Z jedného z balkónov kedysi rečnila aj slávna Evita. Na druhej strane námestia zase stojí kostol, kde pôsobil pápež František, predtým ako sa stal pápežom.

Odtiaľto sa vraciame späť k obelisku, cestou sa ešte zastavíme na ulici Florida, ktorá je niečo ako pešia zóna a nachádza sa tu množstvo obchodíkov so suvenírmi, množstvo prechádzajúcich ľudí a turistov, ale aj množstvo zmenárnikov a špekulantov. Tiež sa tu veľmi neodporúča nakupovať, keďže sú tu veci väčšinou poriadne predražené a ešte aj nekvalitné. Keďže sa už pomaly blíži predvianočný čas je zaujímavé sledovať ako je všetko vianočne vyzdobené, všade hrajú vianočné koledy a my sa prechádzame v krátkom tričku v tridsiatich stupňoch.

Pink House alebo Ružový dom

Pobede sa ešte vyberieme znova k cintorínu Cementerio de la Recoleta, pri ktorom sa dnes konajú trhy a vidíme pred ním aj tanečníkov tanga. Tiež ideme pozrieť do vnútra cintorína, kde sa prechádza veľké množstvo ľudí, keďže hrobky v tomto cintoríne sú budované a starajú sa o ne ako o malé domy. Je to celkom bizarné. Hľadáme a neskôr aj nachádzame hrob slávnej Evity Perón, ktorá je veľkou osobnosťou v histórii Argentíny. Eva Perón, prezývaná aj Evita bola pôvodne herečkou, neskôr manželkou prezidenta Juana Peróna. Medzi obyčajnými ľuďmi bola veľmi populárna, keďže sama pochádzala z chudobnej rodiny a neskôr pomocou svojej nadácie veľa pomáhala chudobným. Zaslúžila sa aj o to, že ženy v Argentíne získali právo voliť. Pri jej hrobe je najviac kvetov aj ľudí a všetci sa tu tlačia a chcú sa fotiť. Večer po návrate na hotel ešte meníme posledné eurá na argentínske pesos, tento krát 15 pesos za euro a objednávame taxík na ráno a zaliehame do postelí.

Cintorín Recoleta

Budík zvoní pred treťou. Rýchlo len dobalíme všetky veci a utekáme sa odubytovať. Presne o tretej po nás prichádza taxík a odváža nás na letisko, odkiaľ už letíme k vodopádom Iguazú. Tentokrát neodlietame z hlavného letiska Ezeiza, ale z menšieho letiska Jorgeho Newberyho, ktoré je v podstate priamo v meste a ani od nášho hotela to nie je veľmi ďaleko. Za taxík platíme približne trinásť eur. Odlet máme o 05:25 a letíme leteckou spoločnosťou Aerolineas Argentinas. Veľmi sa nezdržujeme, hneď ideme odovzdať batožinu, prechádzame kontrolami, ja si rozospatý ešte zabudnem vyložiť z vrecka mobil a prechádzam cez skener aj s mobilom a už len dospávame na našej odletovej bráne. Ani poriadne neviem ako, nastúpim do lietadla a trocha sa prebudím len pri podávaní občerstvenia a potom keď už ideme pristávať. Tesne pred pristátím ešte kapitán z kokpitu poďakuje za let a zahlási, aby sme si užiili pristátie a potom dva krát obletí okolo vodopádov Iguazu, aby si mohli pasažieri z oboch strán lietadla pozrieť vodopády z výšky. Následne pristávame v argentínskom mestečku Puerto Iguazu. Letisko je malé a nechodí tu ani žiadny autobus, jedinou možnosťou ako sa z neho dostať je súkromný odvoz alebo taxík. My sa presúvame taxíkom rovno k bráne parku k vodopádom Iguazu.

Vodopády Iguazú z výšky

V areáli pri vstupe do parku si zaplatíme skrinku, kam si odložíme batožinu, aby sme so sebou nevláčili ťažké ruksaky po celom parku, zaplatíme vstup a hneď sa vyberáme k vodopádom. Nastupujeme na vláčik, ktorý premáva v parku a odvážame sa najprv na konečnú zastávku, odkiaľ sa ide k najvyššiemu a najslávnejšiemu vodopádu - Diablovmu hrdlu (Devil's Throat, Garganta del Diablo). Prechádzame k nemu krížom cez rieku cez mostíky asi 10 minút, kým sa dostaneme na vyhliadku. Už z diaľky vidno kúdol vodnej pary, ktorá sa vznáša nad vodopádom. Výhľad na Diablovo hrdlo je úžasný, z každej strany sa valí neuveriteľné množstvo vody. Niekoľko minút len stojíme a pozorujeme vodopády s otvorenými ústami.

Diablovo hrdlo

Potom odtiaľ postupne cestou späť ku vchodu prechádzame celý park. Vodopády sú úchvatné. V tomto období je tam veľké množstvo vody a my sa nevieme na ne vynadívať. Je to riadna sila padajúcej vody. Vodopády ležia síce presne na hranici Argentíny a Brazílie, ale väčšina vodopádov leží predsa len na argentínskej strane, takže sa tu dá  v podstate chodiť celý deň. Chodníky tu vedú priamo nad vodopádmi. Dolný okruh nás zase previedol pod vodopádmi a aj sme trochu zmokli. Ak to mám porovnať s Viktóriinými vodopádmi v Zambii a Zimbabwe, tak je to veľmi ťažké. Viktóriine vodopády som navštívil v období sucha, takže mali oveľa menej vody ako teraz vodopády Iguazu. Na druhej strane zasa sú vyššie a bolo pri nich podstatne menej ľudí. Tu je to v niektorých miestach doslova tlačenica, čo sa nám veľmi nepáči. Za návštevu ale určite stoja oboje vodopády, je to niečo neskutočné. V parku vidíme ešte mnoho rôznych farebných vtákov a motýľov, niekoľko opíc, ale aj veľa medvedíkov. Tieto medvedíky sa nám najskôr páčia a fotíme ich, no po čase zistíme, že nie sú až také príjemné. Nám síce nič nespravia, ale niektorým ľuďom drzo vlezú do tašiek, vylezú na stôl a všetko vyberajú a berú všetko čo sa dá zožrať. Občas pri tom vznikajú aj dosť humorné situácie.

Vodopády z argentínskej strany

Park opúšťame po 6 – 7 hodinách. Ubytovanie máme rezervované na brazílskej strane, kam sa ešte potrebujeme presunúť. Pri vstupe do parku kupujeme autobusové lístky a hromadnou dopravou sa presúvame do Puerto Iguazu. Tu vystupujeme na autobusovej stanici a hľadáme autobus do brazílskeho mestečka Foz do Iguacu. Pri vstupe do autobusu vravíme šoférovi, že potrebujeme zastať na hraniciach. Prikyvuje, že na argentínskych bude stáť. No vysvetľujeme mu, že potrebujeme zastať aj na brazílskej strane. Vyzerá, že sa mu to veľmi nepáči, ale nakoniec hovorí, že na dve minúty nám zastane. Potom nám ešte podá vstupné formuláre do Brazílie, aby sme si ich vyplnili v predstihu, a tak urýchlili proces na hraniciach. Na argentínskej strane zastavujeme a všetci z autobusu idú na imigračnú kontrolu. Procedúra je rýchla iba dávame pas, dostávame výstupnú pečiatku a vraciame sa do autobusu. Na brazílskej strane už vystupujeme iba my dvaja a ešte za nami dobehnú dve Rusky, ktoré tiež zistia, že potrebujú vstupnú pečiatku. Na imigračnom len podávame pas a vyplnený formulár. Procedúra je tiež rýchla, no niečo sa im nepáči s mojím pasom, a tak si ho podávajú traja pracovníci. Nakoniec my ale dajú vstupnú pečiatku a poprajú pekný pobyt. Rovnako nám vrátia aj opečiatkované formuláre, ktoré sme vypĺňali. Tieto formuláre je potom potrebné odovzdať pri výstupe z krajiny. Problém vzniká vtedy, ak formulár stratíte alebo z nejakého dôvodu nemáte.

V Brazílskom Foz do Iguacu sa ideme hneď ubytovať na hotel. Platíme kartou a platba v pohode prechádza. Potom ideme ešte vybrať nejaké brazílske peniaze, no v prvej banke nám žiadny z bankomatov peniaze nevydá, a to aj napriek tomu, že sú označené logom VISA. Prechádzame cez cestu do banky oproti, tú zasa ani jeden bankomat logom VISA označený nie je, no predsa to vyskúšame a výber je úspešný.

Vyberáme sa ešte na večeru do miestnej nie veľmi turistickej reštaurácie. Jediným problémom znova je, že nám nikto nerozumie. Chceme si objednať pohár vína, no čašník nám stále nosí fľašu a chvíľu to trvá kým mu vysvetlíme, že chceme len pohár. No okrem toho sa nám strava v Brazílii páčila asi najviac. Je tu na výber z menu alebo barbecue, kde barbecue znamená to, že zaplatíte v prepočte asi 5 eur a môžete si naberať jedla koľko chcete. Na výber je množstvo šalátov, ovocia, dezertov, ale aj napríklad vyprážané banány a mnoho vecí, ktoré sme nedokázali identifikovať. Navyše tam ešte piekli rôzne druhy mäsa a každú chvíľu prišla obsluha s iným typom mäsa a ak ste chceli tak vám odkrojila. A všetko to bolo veľmi chutné. Takýto typ reštaurácii sa v Brazílii nazýva Churrascaria  a v Brazílii je veľmi obľúbený. Dobre najedení a poriadne unavení sa už len vraciame na hotel.

Hneď po raňajkách nás už čaká na recepcii chlapík z Brazílie, s ktorým sme dohodnutí, že s nami kvôli nedostatku času pobehá na aute okolie, aby sme toho stihli čo najviac. Najprv mierime k Itaipu Dam – druhej najväčšej hydroelektrárni na svete, ktorá je umiestnená na hraniciach Brazílie a Paraguaya na rieke Paraná. Prichádzame ku vstupu do elektrárne, kde si kupujeme lístky na prehliadku, ktorá sa začína vždy o určitej hodine. Potom nám púšťaju krátky film a hneď na to nastupujeme do autobusu a prechádzame si celú elektráreň. Sprievodkyňa, ktorá je v autobuse, rozpráva všetky zaujímavosti a fakty o elektrárni. Je to veľmi zaujímavé a aj dosť poučné. Dozvedáme sa napríklad, že z elektriny, ktorú tu vyprodukujú patrí 50% Paraguayu a 50% Brazílii, ale keďže celému Paraguayu stačí len 10% elektriny, zvyšok predáva späť Brazílii. Určite sa to oplatí vidieť, keď už sme tu.

Vodná elektráreň Itaipu

Od elektrárne smerujeme na krátku návštevu Paraguaya. Prechádzame cez hraničný most, na ktorom sú celkom kolóny. V kolóne stojíme približne 15 minút a náš brazílsky kamarát vraví, že je to celkom rekord. Bežne vraj čaká aj viacej ako hodinu. Zastavujeme na brazílskej strane hraníc, kde odovzdávame formulár a dostávame výstupnu pečiatku do pasu. Trocha problém nastáva na Paraguayskej hranici. Vstupnú pečiatku dostávame síce hneď, no posielajú nás ešte do vedľajšej miestnosti, kde sa vypytujú, či máme očkovanie proti žltej zimnici. Toto očkovanie síce mám, ale očkovací preukaz so sebou nemám, keďže nikde nebola informácia o tom, že by ho tu bolo treba. Potom začnú vyťahovať, že tam teraz majú aj horúčku dengue. Na čo ich ale upokojím, že máme dobrý repelent a že sa nezdržíme dlho, na čo len odkývnu a my odchádzame. Podľa môjho názoru ich vôbec nezaujímali naše očkovania, skôr chceli len nejaký úplatok. Rovnako aj Brazílčan, ktorý bol s nami nám potvrdil, že už tadiaľ prechádzal s veľa ľuďmi a nikdy žiadne očkovanie nechceli.

Hneď po prekročení hraníc na ceste vymeníme peniaze a smerujeme kúsok za mestečko Ciudad del Este, kde sa nachádzajú vodopády Monday waterfalls. Tieto sú síce o dosť menšie ako vodopády Iguazu, ale na druhej strane tiež celkom veľké. A výhodou je, že sme tu úplne sami, žiadne davy ľudí ako pri Iguazu. Cestou od vodopádov späť do mesta sa zastavujeme na obed vo vegetariánskej reštaurácii. Reštaurácia funguje znovu vo forme bufetu, čiže každý si nakladá čo chce a koľko chce. Z ponuky jedál, ktorá tam je, nevieme identifikovať ani jedno. A tak ich vyskúšame čo najviac. A všetky sú výborné. Po obede nám ako dezert donáša pani z reštaurácie ochutnať ich domáci jogurt a domáce musli. Jogurt chutí tak nejako normálne ako biely jogurt aj u nás. Ale to musli je perfektné. Vyzerá to skôr ako zmes nejakých rôznych semienok a nie je to vôbec dochutené kilami cukru ako sme zvyknutí na musli u nás. Chutí mi to perfektne a doteraz ľutujem, že som si to nekúpil a nedoniesol aj domov.

Monday Waterfalls v Paraguaji

Po obede ideme trocha pozrieť mesto Ciudad del Este. Toto mesto nám pripadá ako najväčšia exotika na našej ceste. Je tu totálny bordel a chaos a mesto vyzerá ako jedno veľké trhovisko. Všade tu vytrubujú autá, motorky, rikše, každý vám chce niečo predať a každý niečo vykrikuje. My sa len trocha prejdeme, kúpime nejaké suveníry a pomaly smerujeme späť do Brazílie. Prechod cez hranice už ako tradične: na paraguayskej strane dostávame výstupnú pečiatku, na brazílskej musíme znova vyplniť formuláre, ktoré nám opečiatkujú spolu s pasom a vstupujeme do Brazílie. Smerujeme ešte k označeniu hranice troch štátov (Marco das Tres Fronteiras) teda Argentíny, Brazílie a Paraguaya. Hranice sa síce spájajú uprostred rieky, no každá krajina na to má svoje označenie, akýsi pamätník. My sme na brazílskej strane, odkiaľ je výhľad aj na argentínsku a paraguayskú stranu. Zatiaľ je tu len malý obchodík so suvenírmi, no panuje tu čulý stavebný ruch a výstavba reštaurácii a hotelov. Akurát je sezóna ananásov a cestou na hotel sa zastavujeme pri jednom predajcovi. Kupujeme za 2 eurá 7 kusov sladučkých ananásov. Na večeru zájdeme znova do našej obľúbenej brazílskej reštaurácie a večer už len oddychujeme na hoteli.

Ciudad del Este

Ubehlo to veľmi rýchlo a už je tu náš posledný deň v Južnej Amerike. Ráno sa hneď odubytujeme, zoberieme si z hotela aj všetku batožinu a autobusom sa odvážame k vstupu k vodopádom Iguazu, no tento krát k brazílskej strane vodopádov. Rovnako si batožinu odkladáme do skrinky pri vstupe do národného parku, platíme vstupné a hneď ideme do vnútra. Cez park sa odvážame až k vodopádom. Vodopády sú rovnako veľmi pekné. Argentínska strana je ale väčšia ako brazílska. No na brazílskej sú zasa iné výhľady a lepší pohľad na celé vodopády. Najlepšie je teda navštíviť obe strany. Okrem toho tu vidíme aj voľne žijúce tukany a celkom veľké jaštery podobné varanom, ale aj množstvo pestrofarebných motýľov a ananásy, ktoré tu rastú priamo popri chodníkoch. Na túto stranu vodopádov máme len 2 – 3 hodiny, no je podstatne menšia, a tak to v pohode stíhame pozrieť celé.

Vodopády z brazílskej strany

Od vodopádov prebehneme do vtáčieho parku Parque das Aves, ktorý je oproti. Bohužiaľ na tento park máme asi len hodinu a pol času, takže ho len veľmi rýchlo prebehneme, čo je škoda, keďže park je veľmi pekný a je tu veľké množstvo nádherných vtákov. Najviac sa nám páči, že môžeme vstupovať priamo do klietok, a tak si pozrieť a odfotiť rôzne papagáje a tukany  nielen cez pletivo. Z parku sa rovno odvezieme na letisko, ktoré je neďaleko. Štandardne sa odbavujeme a prechádzame kontrolami. Už máme len pár minút do odletu, no naše lietadlo tu stále nie je. Prilieta až tesne pred naším plánovaným časom odletu, no nástup cestujúcich je veľmi rýchly, a tak takmer na čas odlietame smer Sao Paulo. V Sao Paule máme tri hodinky na prestup, a to je tak akurát, aby sme prešli imigračnými kontrolami, dali si kávičku za posledné brazílske peniaze, ktoré nám ostali a pobrali sa k našej odletovej bráne.

Tukan, typický juhoamerický vták

Odlet máme asi päť minút pred polnocou a aj odlietame približne na čas. Ako letíme ponad Brazíliu začnú celkom silné turbulencie, dokonca letuškám aj popadajú vozíky. Jedlo tak rozdávajú na niekoľkokrát a jeho rozdávanie musia vždy kvôli turbulenciám prerušiť. Kým konečne prídeme na rad, už umierame od hladu. Ako vyletíme nad oceán, let sa už ukľudní a mne sa podarí zaspať. Prebúdzam sa až niekde nad Marokom a z lietadla sledujem celú našu cestu Marokom ako sme ju išli pred rokom po zemi. Z výšky môžeme rovnako vidieť aj Gibraltár a sledovať celé pobrežie Španielska. Takmer po jedenástich hodinách v lietadle hladko pristávame v Barcelone.

Z Barcelony odlietame až nasledujúci deň, ubytovanie máme rezervované úplne v centre. Do centra sa presúvame autobusom z letiska a hneď sa ideme aj ubytovať na hotel. Barcelona je veľké mesto a prejsť ho za 24 hodín aj s cestou z a na letisko je asi nemožné. Tak len rýchlo pomaly za tmy obiehame tie najznámejšie miesta a pokračujeme nasledujúci deň doobeda a potom rýchlo na letisko. Zo siedmych preletov, ktoré sme mali v rámci tejto cesty jedine tento posledný nám viac ako hodinu mešká. Na check in dobiehame ako posledný a lietadlo je úplne zaplnené, a tak dostávame posledné dve miesta v exit row.

Vo Viedni máme necelú pol hodinku, aby sme sa dostali z lietadla, prevzali batožinu a stihli autobus do Bratislavy. Bežíme celým letiskom, zdrží nás akurát výdaj batožiny, ale našťastie naša prichádza medzi prvými a nie ako posledná a potom znova šprintujeme na autobus, ktorý len tak tak stíhame. V Bratislave na byte len zhodím veci, dám si sprchu a už smerujem do Prahy, ale to už je na iný príbeh.

Južná Amerika určite stojí za navštívenie. A my sme z nej zatiaľ videli len malý kúsoček, tak dúfam, že sa nám ešte podarí sa tam niekedy vrátiť a navštíviť aj ostatné jej časti. Prekvapilo nás, že napríklad všade či už v autobusoch, hoteloch na staniciach alebo letiskách bol dostupný kvalitný internet zadarmo. Nie ako na Slovensku v niektorých autobusoch síce wifi majú, ale stránku načítať sa Vám nepodarí. Ako ste sa aj mohli dočítať, neoplatí sa na sto percent spoliehať na platobné karty. Občas proste nezafungovali a je dobré mať pre taký prípad pri sebe hotovosť. Počas našej cesty sme nemali nejaký výrazný problém ani s dopravou, ktorá bola takmer stále pohodlná a presná. I keď sme pred cestou dosť čítali, že napríklad v Buenos Aires ľudí okradli, my sme našťastie nemali problém ani sme sa nikde necítili nejako nebezpečne. Akurát sme dodržiavali tradičné bezpečnostné zásady: nevystavovali sme nič cenné, nechodili do tmavých uličiek alebo do častí mesta, kam nám to neodporúčali, alebo kam nechodili ani domáci. Nenosili sme pri sebe veľa hotovosti a pasy si nechávali v hotelových trezoroch, pri sebe sme vždy mali len kópiu a tak ďalej. Ale tieto pravidlá je vlastne najlepšie dodržiavať na celom svete, nielen v Južnej Amerike.