Kyjev – jedno z najkrajších miest v Európe

V poslednom čase počuť o Kyjeve, hlavnom meste Ukrajiny mnoho z televízie či novín, v súvislosti s protestami a demonštráciami. V tomto období by asi len málokomu napadlo vydať sa na víkendový výlet práve sem, no nám sa to akosi chtiac nechtiac pošťastilo.

Letenky sme kupovali asi mesiac predtým ako vypukli prvé nepokoje, ešte niekedy v októbri 2013, no vtedy sme ešte ani nemohli tušiť, že budú nejaké komplikácie. Rozhodla hlavne priaznivá cena 35 eur za spiatočnú letenku. Leteli sme z Budapešti leteckou spoločnosťou Wizzair v piatok ráno a späť z letiska Kiev Zhuliany v nedeľu poobede. A tak ako tradične po kúpe leteniek nám zostávalo ešte naplánovať, čo všetko tam chceme vidieť, rezervovať ubytovanie a autobus do Budapešti. Do Budapešti síce chodí niekoľko autobusových liniek, ale nočný autobus, ktorým by sme stihli odlet a nemuseli spať na letisku ide len jeden, a to o 3:00, autobus maďarskej spoločnosti OrangeWays. Lístky sme kupovali v rámci akcie Happy Hour, ktorú majú OrangeWays na stránkach celkom často. Takže sme mali 50% zľavu na lístky, ktoré nás vyšli asi 6 eur. Až po kúpe lístka sme si na internete prečítali množstvo negatívnych recenzií na túto spoločnosť.

Bezpečnosť

Ubytovať sme sa rozhodli v apartmáne priamo v centre Kyjeva za približne 120 eur pre 4 osoby. Lenže ako sa blížil čas nášho odchodu a protesty nielenže neutíchali, ale skôr sa vyostrovali, začali sme rozmýšľať, či bude bezpečné vôbec ísť do Kyjeva. Veď v správach neukazovali nič iné len horiace ulice a barikády. Napriek tomu sme myšlienku vidieť Kyjev nezavrhli a pozorne sme čítali informácie, či už od ministerstiev rôznych štátov alebo od miestnych Kyjevčanov, ktoré písali na rôzne fóra. Spísali sme si miesta, ktoré chceme vidieť a napríklad sme aj napísali cez couchsurfing niekoľkým miestnym, či si myslia, že či je to bezpečné ísť v tomto období do Kyjeva. Jeden chlapík pre nás dokonca pripravil mapu, na ktorej vyznačil, kde je to bezpečné a ktorým miestam sa radšej vyhnúť.

Na základe informácii od miestnych, ktorí tvrdili, že v meste okrem pár ulíc, kde sú barikády, je všade inde pokoj a život v Kyjeve plynie úplne normálne, sme sa rozhodli, že predsa do toho ideme. Zrušili sme však apartmán, ktorý sa nachádzal len niekoľko ulíc od protestov a rezervovali sme si Black Sea hotel mimo centra, ale zato blízko jednej z najkrajších pamiatok Kyjeva , Kyjevsko – Pecherskej Lavri. Cena bola síce trochu vyššia, asi 180 eur pre štyri osoby na dve noci, ale predsa len sme mali istotu, že tam bude recepcia, kde nám môžu poradiť a pomôcť, v prípade že by sa niečo stalo.

Cesta do Kyjeva

Posledný týždeň pred odchodom prešiel veľmi rýchlo a my sme za chvíľu znovu stáli na Bratislavskej autobusovej stanici o pol tretej ráno, nevyspatí a čakali na autobus. Pre istotu sme ešte deň predtým volali do OrangeWays, kde nám potvrdili, že autobus by mal ísť. Keď autobus asi trištvrte hodinu nechodil, už sme začali rozmýšľať ako inak sa dostaneme na letisko. Našťastie nesklamal a i keď s pekným meškaním, ale prišiel. V Budapešti sme mali dostatok času, tak meškanie až tak nevadilo akurát sme pekne premrzli. Asi po niečo viac ako dvoch hodinách jazdy sme vystúpili na autobusovej stanici Népliget. Tu sme nasadli na metro a odviezli sa na konečnú stanicu Kispest- Köbánya, kde sme už ako tradične presadli na letiskový autobus 200E.

Z Budapešti sme odlietali asi s polhodinovým meškaním, ale inak let prebehol úplne v poriadku a okolo pol druhej sme pristávali v Kyjeve. Letisko Zhuliany leží kúsok od centra mesta, preto sa dá do centra lacno dostať miestnou MHD, tzv. mašrutkami, čo sú vlastne minibusy, alebo trolejbusmi. Na letisku sme si ešte vybrali peniaze z bankomatu, čo je asi najvýhodnejší spôsob zmeny peňazí. Tu nastal trocha problém, keďže dva bankomaty nám odmietli peniaze vydať. A tak sme už čakali v rade pri zmenárni, keď sme zbadali ďalšie, a tie nám už peniaze vydali.

Pred letiskom sa nám hneď núkali taxikári, no my sme pokračovali rovno asi 100 metrov na hlavnú cestu na zastávku mašrutiek. Ešte pred odchodom sme predpokladali, že tu bude všetko v azbuke a po slovensky ani anglicky nám nikto rozumieť nebude, a tak sme si našli číslo mašrutky aj názov zastávky, kde sme chceli vystúpiť v meste. Všetko sme to pre istotu vytlačili aj v azbuke, aby sme to poprípade mohli ukázať miestnym. Za pár minút už sme videli prichádzať mašrutku s naším číslom, no lenže tá sa rozhodla rovno pred zastávkou predbiehať nejakú inú a len si tak prefrčala okolo a ani nezastavila. Vtom sme nevedeli či stojíme na správnej zastávke alebo či tam vlastne naša mašrutka ani nemá zastávku. Rozhodli sme sa ešte chvíľu počkať na ďalšiu a veru tá po niekoľkých minútach prišla a hlavne aj zastala. Lístok stojí 2,5 UAH a peniaze sa hádžu vedľa vodiča, ktorý zároveň vydáva a riadi autobus. Ďalší problém nastal, keďže sme nevedeli, kde máme vystúpiť. Síce sme pri nástupe ukázali šoférovi názov našej zastávky v azbuke a ten prikývol, no neboli sme si istí, či prikývol na to, že tam stojí alebo na to, že nám povie, kedy máme vystúpiť. Pýtali sme sa aj spolucestujúcich, ale tí sa tiež tvárili dosť zmätene. Vznikla z toho celkom humorná situácia, kedy sa nám každý snažil nejako poradiť, no my sme nikomu nerozumeli a ani nám nikto nerozumel. Nakoniec nám jeden ujo, po jeho zhodnotení, že vlastne sami nevieme, kde máme vystúpiť sľúbil, že nám povie kedy bude naša zastávka. Viezli sme sa o dosť dlhšie ako sme predpokladali, ale nakoniec sme vystúpili na správnom mieste. Zistili sme, že aj šofér to pochopil správne a na zástavke na nás kýval, že to už je naša.

Typická kyjevská mašrutka

Kyjev –mesto kostolov

Odtiaľto to malo byť ešte niekoľko stoviek metrov k centru a ku prvému kostolu, ktorý sme chceli v ten deň navštíviť – Chrám svätého Andreja. Ale otázka bola, ktorým smerom je to tých pár metrov. Stáli sme totiž uprostred križovatky a akosi nie a nie sa zorientovať podľa mapy, GPS vypovedalo služby a ani domáci nám akosi nevedeli poradiť. Po asi polhodine, sa nám konečne naštartovalo GPS a podľa neho sme už našli správnu ulicu. Chrám svätého Andreja už potom naozaj nebol ďaleko. Je to jeden z trojice krásnych kostolov, ktoré sa nachádzajú v centre Kyjeva. Okrem nás a snáď ešte ďalších dvoch turistov, tu nebol nikto iný. Vnútro kostola je prekvapivo maličké oproti tomu ako sa zdá veľký z vonka, ale je pekne vyzdobený.

Chrám sv. Andreja

Ďalším z trojice kostolov je Chrám svätého Michala, ktorý sa nachádza len niekoľko metrov ďalej. Tento sa nám páčil asi najviac. Jeho namodro namaľované steny krásne kontrastovali so zlatými kupolami. Pred ním sme prvý a poslednýkrát počas nášho pobytu stretli demonštrantov, ktorí mali pred kostolom postavený stan, hrali na gitare a varili boršč. V bočnej ulici sa tiahlo veľa barikád a podobných stanov. No my sme sa radšej pobrali iným smerom. Už odtiaľto sme videli posledný z trojice kostolov, a to Katedrálu svätej Sofie, ktorá hrá zase v zeleno bielej kombinácií. Medzi ňou a Sv. Michalom sa rozprestiera námestie Bohdana Chmelnického s jeho sochou.

Najkrajší z Kyjevských kostolov – Chrám sv. Michala

Katedrála sv. Sofie

Kým sme prešli poobzerali a pofotili všetky kostoly, poriadne sme vyhladli, navyše sme boli aj celkom unavení, a preto sme sa rozhodli, pomaly ísť smerom do hotela. Vydali sme sa teda na najbližšiu zastávku metra k tzv. Zoloti Vorota, čiže Zlatej bráne, ktorá však v skutočnosti nie je zlatá. Je to rekonštrukcia brány vedúcej do starého Kyjeva z roku 1982.

Odtiaľto sme už nasadli na metro, ktoré tiež preslávilo Kyjev. Nachádza sa tu totiž najhlbšia stanica na svete na zastávke Arsenalna, hlboká až 107 metrov. Na nej sme síce neboli, úplne nám stačila aj táto. Pohyblivými schodmi sme sa viezli dlho predlho, keď sme z nich vystúpili na plošinu len aby sme zistili, že dole pokračujú ešte ďalšie schody, tentoraz ešte dlhšie. Lístok sa kupuje na stanici, stojí 2 UAH a za ne dostanete žetónik, ktorý treba vhodiť do stroja pri vstupe do metra. Samotné metro je inak veľmi čisté a pekné.

Zoloti Vorota alebo v preklade Zlatá vráta v skutočnosti nie sú zlaté

Vystúpili sme na stanici Pecherska, odkiaľ to bolo ešte asi 10 minút dole kopcom k nášmu hotelu. Hotel Black Sea bol veľmi pekný a podľa mňa úplne spĺňal štandard európskych hotelov až na to, že reštaurácia bola zatvorená. A keďže sme už umierali od hladu, museli sme rýchlo nejakú nájsť. Podľa recepčnej sa najbližšie nachádzali na Bulvári Lesi Ukrainki, teda tam kde sme vystúpili z metra. Tak sme sa šliapali znovu do kopca a za chvíľu sme našli úplne najúžasnejšiu retro reštauráciu na svete. Všetko v nej bolo vyzdobené ako v socialistických časoch, dokonca v telke bežal najprv Mrázik a potom Popelka. Objednali sme si tradičný boršč, zemiakové placky, tzv „deruny“ a plnené pirohy. Jedlo nám doniesli na červených bodkovaných tanieroch, a bolo to asi to najlepšie jedlo, čo som kedy jedla. Večer sme už len pospomínali na dnešné zážitky a po dlhom dni sa tešili do postele.

Kyjevsko-Pecherska Lavra

Druhý deň sme mali v pláne stráviť v komplexe Kyjevsko-Pecherskej Lavri. Lavra sa nachádza len niekoľko metrov od nášho hotela, a je to vlastne obrovský komplex plný kostolov, chrámov a podzemných jaskýň. Vstupné bolo 50 UAH pre dospelého a 25 UAH, pre študentov, pričom preukazy vôbec nekontrolovali. Človek keby chcel, tak tu môže stráviť aj celý deň, kým si to všetko prejde. My sme si prešli aspoň niekoľko chrámov. Ľudí tu bolo málo, väčšinou Ukrajinci, ktorí sa sem prišli pomodliť. Najzaujímavejšou časťou, ktorá samozrejme aj nás najviac lákala boli podzemné jaskyne s hrobmi zabalzamovaných mníchov. Vchody ku jaskyniam nebolo také jednoduché nájsť, no po pár pokusoch sa nám to podarilo. Pri vchode si museli ženy okolo pása obviazať dlhé sukne a museli sme si kúpiť sviečku, s ktorou sme si potom svietili na cestu. Jaskyne boli úzke a všade po stranách ležali hrobky s mníchmi. Jaskyne boli síce oveľa kratšie ako sme predpokladali, ale bol to dosť silný zážitok.

Jeden z kostolov v komplexe Kyjevsko-Pecherskej Lavri

Jeden z kostolov v komplexe Kyjevsko-Pecherskej Lavri

Keď sme vyšli von z Lavri bol už čas obeda a my sme sa vydali hľadať nejakú blízku reštauráciu, čo nebolo až také ľahké, lebo žiadne na okolí neboli. Nakoniec asi po pol hodine sme jednu našli. Jedlo tu bolo opäť výborné. Poobede sme si to namierili do neďalekého parku a múzea druhej svetovej vojny. Okrem iných tu stojí obrovská socha Matka vlasti, ktorá meria až 102 metrov a je dokonca vyššia ako Socha Slobody v New Yorku. Bohužiaľ sme akurát vystihli hmlisté a zamračené počasie, a tak jej vrchol bol už v oblakoch, no aj tak vyzerala dosť majestátne. Potom sme si ešte prehliadli okolie, kde sa nachádzalo mnoho vojenskej techniky z druhej svetovej vojny, či už to boli tanky, lietadlá, vrtuľníky alebo rakety. Areál múzea je spojený s parkom s kopou ďalších tematických sôch. V parku vyhrávala dobová hudba a celé to malo takú zvláštnu atmosféru, úplne ako keby sme sa preniesli v čase do minulosti.

100 metrov vysoká socha Matka Vlasti

Kým sme to celé prešli, pomaly sa zvečerilo a my sme sa ešte vydali smerom k stanici metra, kadiaľ sme deň predtým išli, aby sme preskúmali blízke trhy, ktoré sme včera videli. Zašli sme ešte do miestnych potravín, kde sme si kúpili večeru, raňajky a neuveriteľne lacnú vodku a zvyšok večera sme strávili na hotely.

Rozlúčka s Kyjevom

Nedeľa bola naším posledným dňom v Kyjeve a keďže asi o druhej sme už odlietali, mali sme už len posledných pár hodín. Po rýchlych raňajkách sme sa teda znovu odviezli metrom na stanicu „Zolote vorota“ a odtiaľ sme sa pešo vybrali asi k desať minút vzdialenému Kostolu sv. Vladimíra. Všetky predchádzajúce kostoly boli pekné, ale tento bol ozaj nádherne vyzdobený, bol namaľovaný na žlto a mal modré kupoly s hviezdičkami na streche. Keďže bola zrovna nedeľa ráno, stretli sme kopu veriacich ako sa ponáhľajú na omšu.

Potom sme už nasadli na trolejbus a namierili sme si to na letisko. Cestou sme sa ešte zastavili na jednom trhu a podľa GPS už letisko nemalo byť ďaleko, takže namiesto MHD sme pokračovali v ceste peši. Keďže pred dvoma dňami sme si všetci na letisku vybrali asi po 50 eur a z toho nám v priemere každému ostalo ešte 20, tak sme si na letisku po povinných kontrolách každý nakúpili suveníry, či už pravú ukrajinskú vodku alebo nejaké tie čokoládky, aby sme minuli všetky hrivny.

Kostol sv. Valdimíra

Let na Budapeštianske letisko prebehol bezproblémovo, škoda len, že nám len tak tak ušiel vlak do Bratislavy. V Budapešti totiž majú skvelý systém predaja medzinárodných lístkov, treba si tu potiahnuť časenku a počkať kým na Vás príde rad, ale aj potom treba rátať ešte aspoň s desiatimi minútami na vybavenie. Všetky lístky tu totiž vypisujú ručne. Preto ak niekedy pôjdete vlakom z Budapešti, treba prísť na stanicu aspoň o hodinu skôr ako má vlak odchod. Nám sa to nepodarilo , a preto sme strávili dve hodiny v čakárni čakaním na ďalší vlak.

Kyjev na nás zapôsobil veľmi príjemným dojmom. Trochu sme sa obávali napríklad aj studeného počasia, no extrémne mrazy sa nám vyhli a počas nášho februárového pobytu sa teploty pohybovali stále okolo nula stupňov. Nebyť aktuálnych problémov odporučil by som jeho návštevu určite každému. V našom prípade to našťastie dopadlo všetko v poriadku i keď situácia v meste sa mohla každú chvíľu zmeniť aj počas nášho pobytu. Presne týždeň po našom návrate vypukli v meste tie najväčšie nepokoje a čo je najsmutnejšie začali pribúdať aj obete na životoch. Ostáva nám len dúfať, že situácia sa dá čo najskôr do úplného poriadku, aby si aj iní mohli vychutnať atmosféru jednej z nádherných európskych metropol.