Víkend v Budapešti a Belehrade

Jednou z častí Európy kam sa nám ešte nepodarilo donedávna dostať bol Balkán. Letecká doprava je tam väčšinou dosť drahá a autom sa to oplatí len na dlhšie obdobie a ak sa nájde posádka do celého auta. Ide to aj autobusom alebo vlakom, ale tiež si to vyžaduje dosť voľného času, čo momentálne nie je náš prípad. Zlom prišiel vtedy, keď sme u jedného z predajcov leteniek našli zaujímavé zľavy. Skúšali sme vyskladať všetky možné kombinácie ako niekam za lacný peniaz zaletieť a pritom nepotrebovať voľno z práce. Najvhodnejšou kombináciou sa ukázali lety leteckej spoločnosti Air Serbia v sobotu večer z Budapešti do Belehradu a späť v nedeľu večer do Viedne. Za celkovú cenu 9,6 EUR za dve osoby nebolo nad čím váhať.

Letenky boli rezervované asi päť mesiacov v predstihu, a tak sme ešte trocha tŕpli, či to pri tejto našej cene predajca nezruší. Keď už všetko vyzeralo, že aj poletíme, asi mesiac pred odchodom sme začali zháňať ubytovanie. Výber veľmi rýchlo padol na Hostel Cricket, ktorý mal vynikajúce hodnotenia a veľmi výhodnú polohu, len asi päť minút chôdze od zastávky autobusu A1 na námestí Slavija. A keďže sme prilietali večer o 22:00, nechceli sme ešte blúdiť po tme po meste. Hostel sme teda rezervovali za 18 EUR pre dve osoby na noc.

Budapešť – história na každom kroku

Popri všetkých povinnostiach v práci ten mesiac, čo nám zostával do odchodu veľmi rýchlo ušiel a ani sme sa nenazdali a nadišiel čas nášho ďalšieho výletu. V sobotu ráno sme hodili do ruksaka pár vecí, čo nám veľa času nezabralo, a o pol dvanástej sme stáli na Bratislavskej autobusovej stanici. Do Budapešti sme sa presunuli autobusom Eurolines, ktorý vyšiel najlacnejšie. Lístky sme kupovali v dostatočnom predstihu, a tak bola cena za jednosmerný lístok 5 EUR. Do Budapešti sme dorazili niečo po druhej. Keďže lietadlo do Belehradu nám letelo až večer o deviatej, mali sme ešte dostatok času poobzerať sa po Budapešti a navštíviť miesta, ktoré sme pri našej predchádzajúcej návšteve vynechali.

V prvom rade sme sa odviezli k nádhernej budove parlamentu, ktorá je jedným zo symbolom Maďarska a jedna z najstarších vládnych budov v Európe. Prešli sme si ju zo strany Dunaja, ale aj od námestia z druhej strany, kde pred ňou horí „veční oheň“. Do budovy parlamentu sa dá ísť aj do vnútra v rámci organizovanej prehliadky, kde sa dajú vidieť rokovacie sály ale aj uhorské korunovačné klenoty. Táto prehliadka by mala byť zadarmo a trvať asi hodinu. My sme tentokrát dnu nešli a radšej sme sa ešte prešli popri Dunaji a zastavili sme sa aj pri veľmi zvláštnom súsoší Topánky na Dunaji.

Budapešť - topánky na Dunaji

Po krátkej prechádzke sme sa nasadli na metro a odviezli sme sa na stanicu Hösök tere, čo je známe námestie, ktoré obklopuje kopa múzeí a galérii. Za námestím sa dá prejsť do blízkeho mestského parku Városliget s malým zámočkom Vajdahunyad. Ale nachádzajú sa tu aj známe kúpele Szécsényi. Tu sme strávili zbytok popoludnia, prechádzkami po parku. Večer sme sa už pobrali metrom M3 až na konečnú, kde sme sa ešte v nákupnom centre navečerali a pokračovali autobusom 200 E na letisko.

Boarding prebehol veľmi rýchlo. V 70 miestnom ATR bolo asi 24 pasažierov. Odlietali sme dokonca s malým časovým predstihom. Let bol tiež veľmi rýchly a servis na taký krátky let až nadštandardný. Dostali sme balíčky s vodou, bagetou, sušienkou. Okrem neho ešte podávali pitie. Letušky len len, že stihli rozdať balíčky a pozbierať smeti a už sme aj pristávali na letisku v Belehrade.

Belehrad – zelené mesto na sútoku dvoch riek

Letisko bolo v tomto čase celkom prázdne, len pred budovou vyčkávali taxikári, ktorí nám ponúkali, že nás odvezú za 15 EUR do centra. Ich ponuky sme odmietli a asi za 5 minút prišiel autobus A1, do ktorého sme síce aj hneď nasadli, ale šofér si ešte vo veľmi pokojnom tempe zjedol svoju desiatu, potom každému vypísal lístok za 300 dinárov (asi 2,5 eur) a pohli sme sa okolo 22:20. Cesta do centra trvala asi polhodinu a my sme vystupovali na druhej zastávke, na námestí Slavíja. Odtiaľto bol náš hostel ozaj iba pár krokov, aj keď sme ho mali najskôr trochu problém nájsť, lebo sa nachádzal v normálnej bytovke a zvonka nebol vôbec označený. Až sme si všimli na jednom zo zvončekov malý nápis Hostel. Otvorila nám staršia pani, zrejme matka majiteľa hostela. S jednoduchou angličtinou nám vysvetlila všetky potrebné veci, ukázala našu izbu a zaplatili sme jej za ubytovanie. Hostel bol jednoduchý, no ponúkol nám všetko, čo sme potrebovali. Kuchyňa bola plne vybavená, izby čisté a hneď nás tam čakala aj pripravená mapa mesta s vyznačenými zaujímavosťami.

Ráno čo najskôr začíname s prehliadkou mesta. Na Belehrade je skvelé, že všetky pamiatky hlavné pamiatky sa nachádzajú blízko pri sebe, a tak sme my napríklad ani nemuseli využiť  žiadnu miestnu dopravu okrem autobusu na letisko. Od hostela smerujeme rovno k nádhernej Katedrále sv. Sávy, ktorá je vzdialený len pár krokov. Vyrazili sme celkom skoro, a tak sa mesto ešte len prebúdza. Okolo chrámu obklopeného zeleňou rozbaľujú svoje stánky predajcovia suvenírov a ľudia prichádzajú na omšu, do jedného z najväčších pravoslávnych kostolov na svete.

Katedrála sv. Sávy

My pomaly pokračujeme na námestie Slavíja, kam sme aj včera prišli autobusom. Po ceste si kupujeme raňajky. Dohovoriť sa tu po anglicky je značný problém a väčší úspech máme so slovenčinou a rukami a nohami.Odtiaľto to máme namierené k ďalšiemu obrovskému pravoslávnemu chrámu - Chrámu svätého Marka. Vo vedľajšom parku si dáme trocha prestávku, pozrieme miestne trhy a vydávame sa smerom do centra. 

Cestou vidíme nielen Beogradjanku – typický komunistický mrakodrap, ale aj mnoho budov zničených bombardovaním z roku 1999. Málo miest v Európe má takú smutnú históriu ako práve Belehrad. Vraví sa, že bolo až 44 krát zničené a znovu postavené, posledný krát práve v roku 1999, kedy bolo bombardované vojskami NATO kvôli konfliktu v Kosove. Dnes už túto udalosť prípomínajú iba mnohé polorozpadnuté budovy.

Chrám sv. Marka

Cestou prechádzame popri  budove Skupštiny alebo teda srbského parlamentu, kde v minulosti sídlil aj parlament Juhoslávie. Tu sa už pomaly začínajú objavovať aj nejaký iní turisti. Doteraz sme totiž  žiadnych nestretli. Dokonca sa nám pár krát stalo, že domáci sa nás pýtali, či nevieme, kde je zastávka alebo ako ďaleko je obchod.

Prichádzame k veľkolepému hotelu Moskva, kde sa začína pešia zóna a dostávame sa až na Námestie Republiky . Tu sa konali nejaké majstrovstvá v korčuľovaní na kolieskových korčuliach, a tak bola dosť značná časť mesta uzavretá pre autá. Pomalou chôdzou sme si prešli pešiu zónu po hlavnej ulici Kneza Mihaila. Nachádza sa tu mnoho obchodíkov a kavierničiek, ktoré pomaly ožívajú.  S krátkymi odbočkami napríklad ku poslednému z trojice belehradských chrámov  - Chrámu svätého Michala archanjela, sme došli až na koniec pešej zóny k parku Kalemegdan.

Budova Skupštiny

Park Kalemagdan je celkom veľký a možno v ňom nájsť množstvo pekných častí. Jeho súčasťou je rovnomenná pevnosť, ktorá tu stojí už od 11. storočia.  Je z neho pekný výhľad na mesto a na sútok riek Sávy a Dunaja. Nachádza sa tu aj menšie múzeum  druhej svetovej vojny alebo aj pekný kostolík Ružica.  Trávime tu hodnú chvíľu a z parku sa napokon zasa ponoríme do uličiek Belehradu, prechádzame popri Študentskom parku rôznymi zaujímavými uličkami až sa zrazu ocitáme v štvrti Skadarlija, ktoré bolo centrom umelcov nielen zo Belehradua zo Srbska, ale navštevované slávnymi umelcami aj z celého sveta.  Je plná reštaurácii a kaviarničiek a uličky sú lemované všelijako pomaľovanými stenami domov. Postupne sa vraciame späť na hlavnú ulicu Kneza Mihaila, kde si sadneme na neskorší obed. Počasie nám našťastie vyšlo úplne ideálne. Na to, že je už október je príjemne teplo a slnečno. Z ulice Kneza Mihaila sa už poberáme späť na námestie Slavíja, no cestou ešte prejdeme okolo Starého paláca, kde dnes sídli radnica a Prezidentského paláca. Všade baokolo sú väčšie či menšie parky, nie nadarmo je Belehrad jedným z najzelenších miest v Európ. Aj my si chvíľu ešte užívame pekné počasie v parku. Na námestí  Slavíja nastupujeme na autobus A1 a smerujeme na letisko.

Pevnosť Kalemagdan v rovnomennom parku

Sútok Sávy a Dunaja

Letisko je tentokrát trocha plnšie ako keď sme prileteli. No my máme len príručnú batožinu, a tak aj odbaviť sa ideme do radu, ktorý je vyhradený pre tých, ktorí cestujú bez odbavenej batožiny. V Duty Free shope minieme posledné zvyšné dináre a pokračujeme na bezpečnostnú kontrolu, ktorá je až pred bránou. Tu nás celkom milo prekvapí pracovníčka bezpečnostnej kontroly,  ktorá keď zbadá, že máme slovenské pasy sa nám prihovorí po slovensky. Prehodíme pár viet a zisťujeme, že je zo Srbska, no študovala slovenský jazyk a aj niekoľkokrát navštívila Slovensko. Nástup do lietadla prebehne už celkom rýchlo, no tento krát je lietadlo takmer úplne plné. Znova na krátkom lete dostávame balíček s vodou, bagetou a sušienkou. Na pitie si dáme vínko a kým to stíhame dojesť a dopiť už pomaly aj pristávame.

Ulička v štvrti Skadarlija

Ešte pár dní pred naším odletom do Belehradu sme rozmýšľali, či sa nám tam vôbec oplatí ísť na ten jeden deň a veľmi sa nám ani nechcelo. No výlet dopadol úplne skvelo, nad naše očakávania. Belehrad je príjemné mesto a našu cestu nám spríjemnilo ešte pekné počasie. Jeden deň nám úplne stačil, aby sme navštívili to, čo sme mali v pláne navštíviť a dúfame, že sa nám podarí podobným spôsobom dostať aj do iných balkánskych miest.