Naše trampoty v Albánsku

Albánsko, krajina, ktorá bola roky v medzinárodnej izolácii, ešte donedávna nebola známa ako vychytená letná dovolenková destinácia. U nás sa o nej skôr povrávalo ako o nebezpečnej krajine, kde by väčšina asi  nešla na letnú dovolenku. Dnes je to už inak a turisti začínajú objavovať aj Albánsko. Krajina Orlov, ako Albánsko prezývajú, má 450 km dlhé pobrežie a pláže tu v lete praskajú vo švíkoch. Ale turisti sem nechodia len za morom, ale aj za horami, nedotknutou prírodou, či historickými mestami a kultúrnymi pamiatkami. Stále tu platí, že pokiaľ hľadáte poriadok a bezchybné služby, asi ich tu veľmi nenájdete, no ak zatúžite po malom balkánskom dobrodružstve za lacný peniaz, Albánsko je ideálna destinácia.

 

Z Čiernej Hory do Albánska

Do Albánska prichádzame z Čiernej Hory. Z čiernohorskej Budvy premáva do Shkodëru priamo iba jeden autobus denne, ktorý odchádza z Budvy o jedenástej s príchodom do albánskeho Shkodëru o tretej popoludní. Lístky sa dajú kúpiť buď online na stránke: https://getbybus.com alebo priamo v okienku na autobusovej stanici v Budve.

Bohužiaľ autobus mešká už v Budve. Prichádza asi o polhodinu neskôr, a ďalej sa meškanie iba predlžuje, keď stojíme v zápchach, a tak len okolo štvrtej zastavujeme na hraničnom priechode. Tu musíme vystúpiť z autobusu a počkať na druhý, ktorý nás vezme cez hranice a pokračuje s nami až do cieľovej zastávky. Prechod cez hranicu je bezproblémový. Šofér pozbiera všetky pasy a občianske preukazy, ide s nimi k colníkom a potom nám ich rozdá naspäť. Celá procedúra chvíľu trvá, ale nakoniec sa pohýname a smerujeme do Shkodëru. Od hraníc to sem už nie je ďaleko a za necelú hodinku už stojíme v Shkodëri pred hotelom Rozafa.

Shkodër alebo inak Skadar je jedno z najväčších miest v Albánsku, má približne stotisíc obyvateľov a leží na brehu Skadarského jazera.

Hotel, ktorý máme rezervovaný sa nachádza asi 1 km od centra, a tak sa ideme hneď zložiť. No najprv si však potrebujeme vybrať albánske leky. Skúšame dva bankomaty, no naša karta akosi nefunguje. Až v treťom máme šťastie, a konečne nám bankomat aj vydá peniaze.

 

Centrum Shkodëru

 

Na hoteli, kde práve prebieha miestna svadba, si len zložíme veci a vraciame sa do centra na večeru. Mesto má veľmi pekné maličké centrum s pešou zónou. Kým ešte pred hodinou ako sme išli na hotel, bolo celé mesto vyľudnené, teraz ako slnko pomaly zachádza a teplota trochu klesla, aj ľudia začínajú vychádzať a zapĺňať malé centrum.

Ceny sú tu celkovo lacnejšie ako v susednej Čiernej Hore. Za večeru aj s nápojom platíme okolo 6 eur na osobu.

Hoci Albánsko majú mnohí v mysli ešte ako nebezpečnú a mafiánsku krajinu, v realite je tu úroveň kriminality porovnateľná so susednými štátmi. Treba povedať, že sme sa nikde necítili nebezpečne. Je tu síce veľa otravovačov, ktorí na nás všade volajú, aby sme sa išli najesť práve do ich reštaurácie, cestovali ich autobusom alebo sa ubytovali v ich hoteli, ale všade stačí slušne povedať nie.  

Ako na jazero Komani

Na druhý deň máme v pláne absolvovať plavbu po jazere Komani, ktoré sa nachádza asi 50 km od Shkodëru, a je to jedno z najkrajších miest v Albánsku. Jazero obklopujú zo všetkých strán hory, a tak plavba po ňom poskytuje aj nádherné výhľady na okolie.

Na jazero Komani je možné sa vybrať na jednodenný výlet loďou alebo kajakmi, ale veľa ľudí sem chodí aj na viac denný výlet a skombinuje ho s turistikou v horskej dedinke Valbona.

 

Jazero Komani

 

My si vyberáme jednodňový výlet loďou/trajektom. Každé ráno odchádza loď/trajekt o deviatej z prístavu v Komani do Fierze. Plavba by mala trvať okolo dve a pol hodiny. Vo Fierze je potom trochu času na obed a krátku prechádzku a o jednej odchádza loď naspäť do Komani. Presný časový harmonogram lodí si môžete skontrolovať na tejto stránke: https://komanilakeferry.com/en/timetables-and-prices/. Dopravu do a z prístavu v Komani objednávame na hoteli. Na recepcii nám potvrdia, že to nie je problém, ráno nás vyzdvihne minibus priamo pred hotelom. Aj raňajky nám pripravia tak, aby sme to stíhali.

Skoro ráno teda po nás prichádza minibus a spolu s ďalšími turistami nás vezie po hrboľatej a kamenitej ceste ku jazeru Komani. Cesta minibusom po serpentínach trvá asi hodinu a pol a ponúka pekné výhľady na albánsku prírodu. Problém s požiarmi majú v čase našej návštevy aj tu v Albánsku a cestou vidíme niekoľko zhorenísk.

Vystupujeme v prístave Koman, kde k nám hneď príde zamestnanec agentúry, ktorá prevádzkuje lode aj minibusy vybrať peniaze. Platíme spolu 20 eur za spiatočný lístok na loď a autobus. Platíme v miestnej mene, no nie je problém platiť aj v eurách.

 

Výhľady z lode stoja za to

 

V prístave už čakajú dve lode s množstvom ďalších turistov. Zamestnanec nás odprevadí na jednu z lodí a zanedlho sa aj pohýname. Zájdeme však len za prvú zákrutu, keď loď začína spomaľovať a nakoniec úplne zastane. Najprv si myslíme, že len chvíľu stojíme, ale onedlho nám je už jasné, že sa pokazila. Stojíme tu niečo vyše hodiny, kým sa posádka snaží opraviť loď, ale veľmi sa im to nedarí. Nakoniec musí prísť menšia loď s náhradnými dielom, aby sa im ju konečne podarilo opraviť. No tu sa naskytá problém. Kvôli meškaniu, by sme už vo Fierze nestihli loď naspäť. A tak nám zamestnanec navrhuje alternatívu, že nám spraví aspoň kratšiu prehliadku jazera na malej lodičke a potom nás odvezie naspäť do prístavu Koman. Súhlasíme, a tak nastupujeme do malej lodičky, kde nám rozkladajú umelohmotné stoličky namiesto sedadiel a konečne sa vezieme. Máme z toho celkom zábavu, keďže malá loďka je vlastne len pozohýnaný plech s motorom a na umelohmotných stoličkách nás v nej sedí osem. Ako bonus dostávame zadarmo občerstvenie. Majú len kolu a pivo, volíme pivo.

Samotné jazero je krásne, všade dokola sa vypínajú vysoké kopce, a výhľady sú super. Zastaneme na konci jedného ramena a niektorí sa ideme kúpať do jazera. Nakoniec sme z toho mali skvelý zážitok.

 

Na takejto loďke sme pokračovali v plavbe

 

Po asi hodinke plavby kotvíme v prístave a minibus nás odváža späť do Shkodëru. Hneď si ideme sadnúť na neskorý obed a rozmýšľame, čo so zvyškom poobedia.

Výber padá na hrad Rozafa, ktorý sa rozkladá nad mestom. Podľa legendy hrad získal svoj názov podľa ženy jedného z murárov, ktorá bola zamurovaná do steny. Hrad sa rozkladá na kopci nad riekou Drin a platí sa sem malé symbolické vstupné. Z hradu už zostali väčšinou len rozvaliny, zachovalo sa tu už len zopár budov a hradby, ale areál je dosť veľký a je odtiaľto nádherný výhľad na rieku pod hradom, mesto a Skadarské jazero.

 

Hrad Rozafa

 

Výhľad na rieku Drin

 

A na Skadarské jazero

 

Večer sa vraciame do centra mesta na pešiu zónu, ktorá je lemovaná reštauráciami a kaviarničkami. Sadáme si do jednej z reštaurácií a ochutnávame nejaké miestne špeciality. Vládne tu veľmi príjemná atmosféra a celkovo sa nám tu páči.

 

Prímorský Durres

Na ďalšie ráno sa znova presúvame, tentokrát do prímorského mestečka Durres. Durres je druhé najväčšie mesto v Albánsku, dôležitý prístav, ktorý spája Albánsko s Talianskom a je aj obľúbeným cieľom miestnych, ktorí sa sem chodia kúpať. Veď z hlavného mesta Tirana, je vzdialená len necelých 30 km.

Vychádzajúc zo skúsenosti, koľko nám trvala cesta z Budvy, vyrážame skoro ráno. Zo Shkodëru  nechodí žiaden autobus priamo do Durresu, ale je potrebné prestúpiť v Tirane.  V Shkodëri odchádzajú autobusy od kruhového objazdu pri hoteli Rozafa, nejakú organizovanú autobusovú stanicu by ste tu hľadali márne. Autobusy jednoducho stoja na rôznych stranách kruháča, ale stačí sa iba niekoho spýtať a už vás nasmerujú na ten správny autobus. Presný poriadok odchodov tu zrejme tiež neexistuje, ale našťastie nečakáme dlho.

Cesta do Tirany ubieha pomaly, autobus každú chvíľu stojí. V Tirane sa odvážame až na konečnú – na autobusovú stanicu, ale robíme trochu chybu, nevedeli sme totižto, že autobusových staníc je tu viac. Autobusy do Durresu odchádzajú zo stanice, ktorá sa nachádza pri Eagle Square – veľkom kruhovom objazde so sochou orla uprostred. Mali sme teda z autobusu vystúpiť už tam. Nevadí, berieme ruksaky a pešo sa vraciame niečo viac ako kilometer späť.

Na stanici tu vládne organizovaný chaos, typický pre Balkán. Na jednom kraji stanice chlapec vykrikuje Durres, Durres, a tak sa zaradíme ku skupinke ľudí, ktorí tu už tiež čakajú na autobus do Durresu. Po približne 15 minútach aj konečne prichádza. Cesta do Durresu je už podstatne rýchlejšia ako do Tirany. Autobus ide po diaľnici, no to nie je prekážkou, aby zastavoval a naberal ďalších ľudí stojacich na okraji cesty.

 

Pláž v Durresi

 

Po asi polhodine prichádzame do Durresu a ideme hľadať náš apartmán. Hoci nám predtým majiteľ dokonca aj poslal inštrukcie ako ho nájsť, vôbec sa nám to nedarí. Navyše je tu množstvo naháňačov, ktorí po nás pokrikujú a ponúkajú nám ich ubytovanie. Všetkých odmietame a keďže sme už dosť hladní, radšej zapadneme do jednej z reštík. S plným žalúdkom, nám to hľadanie snáď pôjde lepšie. A naozaj po obede nachádzame náš apartmán, ktorý bol skrytý vo vedľajšej uličke. Ubytovanie je pekné čisté a aj domáca je veľmi milá.

Zložíme si veci a ideme sa pozrieť na pláž. No tu nás čaká dosť veľké sklamanie. Horšiu pláž sme hádam ešte ani nevideli. Pláž je preplnená lehátkami, takže medzi ne ani neprejdete a nie je tu ani miesto zložiť sa na deku. Ale horšie je, že je tu strašná špina. Odpadkové koše sú umiestnené priamo na brehu, takže príde jedna väčšia vlna a odpadky sú v mori. Takisto je  tu veľa predajcov všetkého možného, ktorí tiež hádžu smeti za seba na breh, takže vo vode plávajú odpadky. Vôbec teda ani nemáme chuť ísť do vody a radšej si sadneme do jednej z kaviarní na typické frapé a tu trávime celé poobedie.

 

Predajcovia na pláži

 

Večer sa ideme ešte prejsť do mesta. Na ulici, ktorá sa tiahne rovnobežne s plážou sa porozkladali stánkari a vznikli tu akési večerné trhy. Celkom nebezpečné je ale, že tu chýbajú poklopy na kanáloch, a tak ak si nedáte pozor, môže sa ľahko stať, že do jedného spadnete.

Nadchádza posledný deň nášho pobytu v Albánsku. Ráno si chceme ešte prejsť centrum Durresu a potom sa presunúť do Tirany. Odubytovávame sa a milá domáca pani nám ponúkne, že nás jej muž zadarmo zoberie do centra autom, keďže je to celkom ďaleko.

Centrum sa nám páči o niečo viac ako pláž. Nachádza sa tu jedno z najväčších amfiteátrov na Balkáne, ku ktorému sa ideme hneď prejsť. Amfiteáter bol postavený v roku 100 pred Kristom a znovuobjavený bol až v roku 1960. Bol naozaj obrovský, keďže v čase keď ho využívali dokázal poňať až 20 000 divákov. Do vnútra sa platí malé vstupné, ale dobre je ho vidieť aj zvonka.

 

Amfiteáter v Durresi

 

Nachádza sa tu aj tzv. Venetian Tower alebo Rotonda, okrúhla veža, ktorá pochádza z Byzantských čias a v súčasnosti sa na jej vrchole nachádza reštaurácia.

Prechádzame centrom a cestou sa zastavujeme na peknom námestí, pri ktorom stojí jedna z dvoch mešít v Durresi, postavená kráľom Zogom I. v roku 1931.

Odtiaľto už smerujeme na autobusovú stanicu, kde pohľadáme autobus smerujúci do Tirany. Nie je to ťažké, lebo opäť tu vykrikujú názvy cieľov jednotlivých autobusov, a my poľahky nachádzame ten do Tirany.

 

Venetian Tower

 

Centrum Durresu

 

Tirana – hlavné mesto Albánska

Cesta do Tirany je tentokrát celkom rýchla a za chvíľu opäť vystupujeme na autobusovej stanici pri Orlovi. Z autobusovej stanice ideme do centra mesta, ktoré nie je príliš veľké, a tak ho nie je problém prejsť aj peši za pár hodín.

Naše kroky najprv vedú na najdôležitejšie námestie v Tirane - námestie Sheshi Skënderbej, kde sa nachádzajú všetky hlavné pamiatky – Hodinová veža, mešita Et’hem Bey a Národné historické múzeum, najväčšie múzeum v Albánskou so slávnou mozaikou na jeho priečelí. Meno námestia je odvodené od mena albánskeho národného hrdinu Skandenberga, ktorý dlho organizoval protiturecký boj v Albánsku. Nájdeme tu aj jeho sochu, ktorú tu postavili namiesto komunistickej sochy Envera Hoxhu.

 

Národné historické múzeum

 

Námestia Skandenberg

 

Mešita Et’hem Bey sa zase stala symbolom náboženskej slobody v Albánsku, keďže počas diktátorskej vlády  Envera Hoxhu vyše pol storočia tu bolo praktikovanie akéhokoľvek náboženstva zakázané. Až v roku 1991 sa tu zhromaždilo napriek zákazu až 10 000 veriacich, a tak sa začal zákaz uvoľňovať.

Z námestia pokračujeme po pešej uličke Rruga Murat Toptani, ktorá sa rozkladá medzi budovou Parlamentu a National Art Gallery. Z jednej strany lemujú uličku staré mestské hradby.

Na obed si sadáme do miestnej vývarovne, ktorú nachádzame v obchodnom centre na konci Rruga Murat Toptani a po obede sa ideme ešte prejsť ku kontroverznej budove Pyramídy. Pyramída bola postavená v roku 1987, nedlho pred pádom komunizmu na počesť pamiatky diktátora Envera Hoxhu, ktorý v krajine vládol od roku 1944 do roku 1985, a ktorý priviedol krajinu do úplnej izolácie od zvyšku sveta. Po páde komunizmu však nevedeli čo s ňou, a tak momentálne Pyramída chátra.

 

Chátrajúca budava Pyramídy

 

Albánsko by sa mohlo nazvať aj krajinou bunkrov, ktorých je tu nespočetne veľa a nachádzajú sa úplne všade. Bunkre dal postaviť Hoxha, pre prípad vypuknutia vojny. Zbavenie sa bunkrov je príliš drahé, a tak tu ostali doteraz, no niektoré našli zaujímavé využitie ako napríklad Bunk Art v Tirane, v ktorom vznikla galéria.

V Tirane nás zaujala aj lanovka na Dajti Express, ktorá sa nachádza vo východnej časti Tirany a premáva na neďaleký kopec do výšky 800 metrov. Bohužiaľ už nemáme toľko času, aby sme ju vyskúšali, keďže sa už blíži čas nášho odletu, a tak od Pyramídy už pomaly ideme hľadať autobus na letisko. Autobusy na letisko prevádzkuje spoločnosť Rinas Express a autobusy odchádzajú z mesta každú hodinu. Zastávka je neďaleko námestia Sheshi Skënderbej a jednosmerný lístok stojí 250 lek.

Odbavenie aj let už prebiehajú ako zvyčajne bezproblémovo a my už za chvíľku pristávame v Budapešti.

Albánsko je doteraz veľmi rozporuplná krajina, v ktorej ešte značne cítiť pozostatky izolácie, no medzi turistami sa stáva čoraz populárnejšou. Aj keď má svoje špecifiká, ponúka veľa pekných a zaujímavých miest, ktoré stoja za návštevu. My sme počas našej krátkej návštevy určite všetky nevideli, a tak sa možno ešte niekedy do tejto Balkánskej krajiny vyberieme.

 

Tipy na záver:

• Do Albánska sa dostanete autobusom z okolitých krajín: Čiernej Hory, Macedónska a Kosova, loďou z gréckeho Korfu alebo lietadlom spoločnosti Wizzair z Budapešti
• Oficiálnou menou je Albánsky lek, ale v hoteloch alebo za výlety je možné platiť aj eurami.
• V Albánsku nejestvujú normálne autobusové stanice ani presné poriadky, najlepšie je spýtať sa miestnych, skadiaľ a o koľkej pôjde mikrobus.
• Výlet na jazero Komani si bez problémov dohodnete v hoteli v Shkodëri, minubus vás príde vyzdvihnúť priamo pred hotel
• Pláž v Durres nepatrí medzi tie najkrajšie v Albánsku, ak hľadáte čisté more, vydajte sa radšej ďalej na juh do okolia Sarande