Veľká noc v Turecku

Keďže ako pracujúcim nám ostáva na cestovanie veľmi málo času, snažíme sa využiť každú možnú príležitosť, keď sa dá niekam zájsť. Ideálne sú víkendové výlety, tak aby sme nepotrebovali žiadnu dovolenku, no to sa dá len v rámci Európy a často je dosť ťažké nakombinovať správne časy letov a hlavne ceny leteniek, aby víkendový výlet nestál viac ako týždenný. Preto Veľká Noc bola pre nás ideálnym časom na vycestovanie. Štyri dni voľna, to sme nemohli nevyužiť.

 A tak sme začali s dostatočným predstihom (niekedy v januári) sledovať ceny leteniek. No tu sa ukázal jeden problém. Keďže tento čas chce využiť na cestovanie veľmi veľa ľudí a letecké spoločnosti to chcú samozrejme využiť tiež, ceny leteniek sa pohybujú v oveľa vyšších úrovniach ako v bežné dni. Časom sme už aj mysleli, že to vzdáme a nikam nepôjdeme, keďže ceny leteniek len do Milána, ktoré nie je problém kúpiť bežne za 10 € sa približovali k 100 €. A vtedy sme natrafili na zaujímavú ponuku Turkish Airlines na letenky do tureckej Antalye za 160 €. Odlet s prestupom v Istanbule bol v piatok ráno 7:20 a prílet do Antalye o 14:00. Späť z Antalye sa zasa odlietalo v pondelok o 14:00 a prílet do Viedne bol o 18:00, čo sa nám zdalo ako ideálne využitie voľného času. Tiež sme chceli vyskúšať služby Turkish Airlines, ktoré boli už druhý krát po sebe vyhlásené za najlepšie európske aerolinky. Tak bolo rozhodnuté, tohtoročnú Veľkú Noc strávime v Turecku.

Pár týždňov pred odletom sme už ako tradične vyberali ubytovanie. Boli sme rozhodnutí, že túto cestu zoberieme čisto oddychovo, a tak sme chceli nejaký lepší, ale čo najlacnejší hotel a niekde na pláži. Do oka nám padol SeaLife hotel na Konyaalti Beach, ktorého cena bola 128 € na tri noci pre dve osoby s raňajkami. Referencie mal celkom dobré, až potom sme si všimli že hotel je dokonca označený ako 5* a keďže sme nikdy v žiadnom luxusnom hoteli neboli, rozhodli sme sa, že to vyskúšame aspoň raz.

SeaLife hotel Konyaalti Beach

Cesta do Antalye

Čas do nášho odletu plynul neskutočne pomaly. No nakoniec sme sa dočkali. Konečne prišiel Veľkonočný piatok a aj čas nášho odletu. Ráno o pol piatej sme v poriadnej zime a snehovej chumelici vyčkávali na autobus na viedenské letisko Schwechat. Odbavenie vo Viedni prebehlo bez problémov až do Antalye a ako bonus dostali sme sedadlá v exit row. Odlet plného Airbusu A320 prebehol síce s pár minútovým meškaním, ale ináč úplne v poriadku. Turkish Airlines na tomto skoro dva a pol hodinovom lete ponúka podobné služby ako pri diaľkových letoch. Takže sme dostali teplé jedlo a mali sme na výber z niekoľkých nápojov a potom sme už len podriemkavali.

Prestup v Istanbule bol z nášho pohľadu celkom chaotický. Nevedeli sme, či si máme víza kúpiť už v Istanbule alebo až v Antalyi a ani nám to nikto nevedel poradiť. A tak sme si vystáli rad na víza a až tam sa dozvedeli, že v našom prípade si musíme kúpiť víza už v Istanbule. Po kúpe víz sme si vystáli ďalší rad na pasovú kontrolu. Po nej sme prešli na Domestic terminál, odkiaľ sme odlietali ďalej. Na tomto takmer hodinovom lete sme leteli novým Boeingom 737-900ER, v ktorom sme mali dokonca aj každý svoje IFE a dostali tiež jedlo. Sedeli sme hneď za business class, tak sme mali tiež dostatok priestoru.

V Antalyi sme mali celkom príjemné počasie, celé 4 dni sme mali príjemné teploty nad 20 stupňov, ale obloha bola trocha pod mrakom. Oproti čerstvo napadnutému snehu a mrazom na Slovensku to bolo úplne super.

Z letiska sme si zobrali autobus číslo 600, ktorý išiel takmer cez celé mesto najprv smerom na Lara Beach a potom aj k našej Konyaalti. Cesta trvala cez upchaté centrum mesta dosť dlho. Hneď pri nástupe sme sa dohodli s vodičom, aby nás informoval, kedy máme vystúpiť, no po dlhšom čase sa nám to už nezdalo, tak sme za ním zašli znova. Našťastie nezabudol a po pár zastávkach už na nás kričal.

Hotel bol neďaleko zastávky a zdal sa nám perfektný. Mali sme tam vonkajšie bazény, vnútorný bazén, niekoľko typov sáun, masáží a všetkých možných atrakcií. A tak sme si každý večer mohli zájsť zaplávať aspoň do bazéna, keďže voda v mori bola ešte dosť studená. Síce niekoľko ľudí sa už aj kúpalo, ale prechladnutie sme radšej neriskovali. Prvý večer sme zašli len na malú prechádzku na pláž a večeru.

Kamienková pláž priamo pred hotelom

Vodopády Düden

Keďže nikdy nikde dlho neposedíme, mali sme v pláne navštíviť vodopády Düden Waterfalls a to Yukari Düden (Horný Düden) a Asagi Düden (Dolný Düden), ktorý padá z tridsaťmetrovej výšky priamo do mora. Na recepcii v hoteli nám napísali názov vodopádov v Turečtine, ktorý sme ukázali šoférovi v autobuse. Ten len prikývol a zobral nás. Asi po hodine jazdy sme zastali na konečnej a šofér nám na lístok dopísal číslo autobusu, ktorým sme mali pokračovať. Cesta už netrvala veľmi dlho a my sme sa ocitli pred parkom. Zaplatili sme vstup 2,50 tureckej líry. Vodopády aj park boli nádherné, bolo tam množstvo potôčikov, kaskád, miesta na pikniky, veľa lavičiek a veľké vodopády. Jaskyňami a chodbičkami sa dalo dostať až za padajúci veľký vodopád. Ľudí v parku nebolo nejako veľa, keďže ešte bolo mimosezónne obdobie, no na pozorovanie vodopádov, že vraj ideálny čas, keďže na jar je v riečke najviac vody. V parku sme sa poprechádzali, nadýchali skvelej atmosféry a pobrali sa k druhému vodopádu, ktorý je zaujímavý tým, že padá rovno do mora.

Horné vodopády Duden pripomínajú chorvátske Plitvice

Horné vodopády Duden

Pri východe z parku sme sa informovali ako sa k nemu môžeme dostať a zasa celkom dlhou jazdou autobusom pokračovali k tomuto vodopádu. V tomto autobuse na nás šofér asi zabudol a nepovedal nám, kde máme vystúpiť, ale našťastie sme si všimli tabuľu s názvom tohto parku a včas vystúpili. Tu už nebolo potrebné platiť vstup. Okolo vodopádu boli krásne parky, ktoré sa tiahli pozdĺž celého pobrežia. Bolo tu už o niečo viacej turistov, ale predchádzajúce vodopády sa nám zdali krajšie. Od vodopádu sme pokračovali po pobreží, ktoré bolo pekne upravené plné lavičiek a piknikujúcich ľudí. Po celkom dlhej prechádzke sme si zobrali autobus a celkom unavení sa vrátili na hotel.

Dolné vodopády Duden padajú priamo do mora

Sklanaté pobrežie sa tiahne pozdĺž celého mesta

Relax na pláži

Konečne sme si dali aj jeden oddychový deň, ktorý sme začali prechádzkou po pláži, tento krát opačným smerom od mesta ku kopcu Tunektepe, ktorý sa vypína nad plážou. Chvíľu sme aj rozmýšľali že by sme na tento 620 metrov vysoký kopček vyliezli a pozreli si panorámu mesta, ale nemali sme žiadne informácie ako je to ďaleko, a či sa tam vôbec dá dostať, tak sme to potom vzdali a len posedávali na pláži pri pivku, zašli na pravý turecký kebab, neskoršie na hoteli pri pingpongu, v bazéne a saunách.

V diaľke vidno vrch Tunektepe

Domov sa nám vôbec nechcelo a najradšej by sme si náš pobyt ešte predĺžili, ale bohužiaľ to nešlo. Posledný deň sme strávili už len v okolí hotela a chvíľku na pláži, a pred obedom sme sa pobrali na letisko. Z Antalye sme zasa odlietali s malým meškaním, ktoré sa ešte natiahlo keď sme chvíľu krúžili pri pristávaní nad Istanbulom. Cez letisko sme sa celkom ponáhľali, lebo času na prestup veľa nebolo, no po príchode ku gate už písali hodinové meškanie odletu do Viedne. Tak sme aspoň mali čas minúť posledné turecké líry v obchodoch na letisku a nakúpili sme zopár suvenírov.  Odlet do Viedne sa nakoniec ešte par krát posunul a rovnako sa par krát zmenila aj odletová brána. Let do Viedne už prebiehal úplne bez problémov, znovu sme dostali teplé jedlo, výlet zapili pár drinkami a onedlho sme už pristávali na letisku vo Viedni.